Autor
Asi množstvo z vás si prešlo rozchodom. A asi všetci poznáte ten pocit, ktorý je s rozchodom spojený. Výčitky, pocit viny, smútok za tým, čo bolo, nejasná vyhliadka do budúcnosti a možno i pocit úľavy, že sme z toho konečne vonku. Rozchod je mix emócií, na ktorý sa vopred pripraviť nedá. No zároveň je rozchod aj mix vedomostí, ktoré by sme si za iných okolností nikdy neuvedomili, a, žiaľ, mnohí si ich neuvedomia ani vtedy, ak si rozchodom prechádzajú.
Všetkým dievčatám, z ktorých budú ženy, by som chcela povedať len jedno… Ste silné. Ste úžasné. Ste dokonalé. Presne také, aké ste, hoci ste každá úplne iná, no práve tam spočíva všetka tá dokonalosť. Možno sa pýtate, prečo vám to hovorím. No poznám svoj zámer. Viem, že ak tieto riadky trafia tú správnu chvíľu, padnú veľmi vhod. Prečo…? Lebo občas budete počuť opak. Možno i to, že by ste sa mali zmeniť, zamyslieť sa nad sebou, menej premýšľať, viac počúvať… A sama viem, že ak na tieto situácie nebudeš pripravená, môžu ťa zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste.
Najťažšie na tom celom bolo pochopiť, že už navždy budeme iba ja a ty. Že sa budeme vídať, možno i denne, no už to bude vyzerať ako stretnutie dvoch cudzích ľudí, v najlepšom prípade dlhoročných známych, ktorých už nič nespája. Táto myšlienka ma ničila. Táto predstava ma nútila pokračovať v tom, čo mi ubližovalo.
Dnes tomu nerozumiem, no vtedy…
V poslednej dobe začínam obdivovať ľudí, ktorých si iní možno ani nevšimnú. Nemusia byť totiž úspešní, bohatí ani spadať do kategórie osôb s krásnymi vonkajšími črtami. Hoci keď tak nad tým premýšľam, oni to všetko bohatstvo, úspech aj krásu majú, len trochu iným spôsobom… Začínam si vážiť ľudí, ktorí nič neriešia. Vedia poznámky okolia odseparovať od svojho vnútra, pustia si ich do hlavy jedným uchom a tým druhým ich zasa vypustia von. Jednoducho sa naučili akceptovať, že sa nikdy nezapáčia všetkým, nebojujú s tým, nechcú sa každému zavďačiť, pretože vedia, že je to hlúposť, a dokážu s týmto vedomím žiť šťastný a spokojný život.
Mojou najväčšou chybou bolo, že som vedela odpustiť príliš veľa chýb. Znie to zvláštne, však? Skoro ako taká slovná hračka. Ale v mojom prípade nešlo o hru, ale o „tvrdý“ život. Bola som typom človeka, ktorý si o múr musí rozraziť celú hlavu, aby pochopil, že niektoré veci jednoducho nepôjdu tak, ako by som chcela – že niektoré vzťahy sa pokazia alebo mi proste nie sú súdené, že v niektorých kolektívoch nikdy nebudem docenená, že niekedy zažijem aj také chvíle, ktoré nebudú ako vystrihnuté z mojich predstáv…
Neviem, čím to je, možno rozmachom novodobých technológií, ktoré poskytujú ľuďom bezpečnú anonymitu, možno tým, že ak máme možnosť sledovať z diaľky cudzie životy a vidieť ich falošnú dokonalosť, v niektorých jedincoch to môže vyvolať obrovskú závisť, ktorá ústi do potreby starať sa do životov druhých. Skutočne neviem, je to len moja hypotéza… No čím dlhšie sa nad tým zamýšľam, o to viac mám pocit, že tento jav silnie. Zdá sa mi, že všetci získali akýsi patent na život, na šťastie, na to, čo sa má a čo nemá. Jednoducho mám čoraz silnejší pocit, že ten, kto žije tak, ako to chce on, musí večne zápasiť so svojím okolím.
