Lucia Skoncová

Odkedy som zostala sama, zvykla som si na dovtedy úplne neznámu vec – chodila som von len tak. Osamote, bez cieľa a nikam sa neponáhľajúc. Túlajúc sa mestom som počúvala len vlastné myšlienky, ktoré boli mnohokrát až príliš úprimné, ale to som presne potrebovala. Úprimnosť. Už žiadnu lož, ktorá by ma na chvíľu upokojila, vzala ma za ruku a zaviedla niekam, kde len budem poslepiačky hľadať neexistujúce šťastie. Prechádzajúc sa ulicami a sledujúc iných ľudí som si konečne mohla dopriať to, čo mi s tebou tak veľmi chýbalo. Okamih, ktorý bol pravdivý, nikým a ničím neprikrášlený a v neposlednom rade… Bol len môj. Bol len o mne.