Author
Milovala som… Už sa to dnes nebojím priznať ani sama pred sebou. Nemám dôvod skrývať to, čo bolo, hoci mám za sebou mesiace, počas ktorých som túto myšlienku negovala. Myšlienku na teba, na toho muža, ktorý práve prešiel pred mojím autom netušiac, kto sa skrýva za volantom vozidla, čo mu tak dobrosrdečne dalo prednosť na priechode. Rovnako ako som ja netušila, kto sa o chvíľu rezkým krokom prejde pred mojou kapotou…
Keď som sa po rozchode vyhrabala z toho najväčšieho citového bahna, zistila som, že vlastne ani neviem, vďaka čomu som z toho zrazu „vonku“. Bol to tak pomalinký, plynulý a vskutku i nevedomý proces, až ma samu prekvapilo, že je to zrazu skutočnosť. A tak som začala pátrať… Analyzovať, pýtať sa, porovnávať, hľadieť do minulosti aj skúmať prítomnosť. Veď predsa po rokoch toho utrpenia sa nemohol stať zázrak, alebo?
Ako malá som si myslela, že láska musí byť veľkolepá. Že ju budem vnímať vďaka veľkým činom, že ma každý deň dojatím rozplače. No vekom som tomu začínala rozumieť… Láska je v maličkostiach. Nie vo veľkých veciach, ktoré nás prinútia zbystriť. Skrýva sa na miestach, kde len nepoznane sedí, a hoci ju vnímame, nevenujeme jej toľko pozornosti. Láska je proste tam, kde ju my ľudia dokážeme najčastejšie prehliadnuť.
Bola som iná… Keď si predstavím samu seba v minulosti, v istých chvíľach sa nespoznávam. Kam som sa hnala? Prečo som chcela byť v očiach iných dokonalá? Prečo mi záležalo na názore iných ľudí? A kvôli čomu som túžila všade zapadnúť? Nemala som rada konflikty. Nikdy. Brali mi všetko – sebaistotu, vnútorný pokoj aj slová z jazyka. Vždy som zmĺkla, okamihmi habkala. Jednoducho, bolo to pre mňa peklo – dostať sa s niekým do nepríjemnej situácie.
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
Nikdy som nemala pocit, že v mám rodičoch tých najlepších priateľov. Náš vzťah bol vždy akýsi… Kostrbatý. Raz hore a raz dole. Svetlejšie chvíľky striedali tie poriadne temné.
Na detstvo mám len pár pekných spomienok, kedy ma opantal pocit, že je všetko tak, ako má byť, no za to tie nepekné momenty neviem doteraz vyhnať z hlavy. A myslím si, že aj to nás ako si odcudzilo…
