Autor
Vraví sa, že ľudia sa menia… S tým súhlasím. Aj mne sa párkrát stalo, že som takmer nespoznala osobu, o ktorej som si myslela, že ju mám prečítanú. Stačila len jedna zmena v jej živote – nový vzťah, nová práca… A zrazu to bol niekto iný. Občas premýšľam, či sú tieto zmeny trvalé a kto presne za nimi stojí. Vznikajú v nás, alebo sú len výsledkom toho, čoho sme zažili? Zmeníme sa my, alebo nás zmenia iní?
Ešte pred niekoľkými týždňami by som náš vzťah opísala úplne inak. Slová ako klamstvo, výhovorky, prílišné ego a láska len z jednej strany, by sa v tomto opise nenachádzali. Nie… Nechcela som ich tam. A tak som ich nevidela. Prehliadala som ich, pretože som potajomky dúfala, že ak v tom zotrvám, ony samy zmiznú. No nestalo sa to. A tak sa čosi vo mne zlomilo. Trhlina, ktorú si vo mne zanechal, sa naštrbila úplne, až sa jeden celok roztrhol na dva kusy.
Na začiatku som sa zvykla pýtať… Kedy? Kedy sa niečo zmení, kedy to bude krásne, idylické a ako z rozprávky, bez prekážok, problémov a momentov, ktoré ma vedia zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste srdca… No dnes som prišla na to, že sa čosi zmenilo. No nie to, čo som chcela, aby sa zmenilo. Táto zmena je iná. Sprevádza ju chlad a zvláštny pokoj, z ktorého mám zimomriavky. Doteraz som ho nepoznala…
Nechcem vzťah, v ktorom budú medzery a zadné vrátka. Pretože neviem milovať len na polovicu. Kto z nás to vie? Ktorá z nás je ochotná tolerovať, že sa nachádza na druhej koľaji, pričom na tej prvej stojí jeho sloboda, prípadne úplne iná žena? Tieto vzťahy sú časovaná bomba, ktorá spočiatku tiká potichu a nečujne. Je to priepasť, ktorú začneme vnímať, až keď z nej chceme vyliezť, no už nevieme ako… Dovtedy si totiž myslíme, že sme nad vecou…
Čím som staršia, tým menej predstáv si vo svojej mysli vytváram. Snažím sa predísť tomu momentu, kedy si uvedomím, že predstavy zostávajú len predstavami a podobnosť s realitou je veľmi mizivá. Práve to nás totiž dokáže sklamať viac ako realita samotná – že sa nenaplnilo nič, o čom sme si mysleli, že raz bude skutočné. Keď to nezažijeme, začíname zúfať, a nevidíme, že to, čo si pre nás život pripravil, je mnohokrát oveľa lepšie a krajšie, avšak my máme zrak zastretý sklamaním.
Sem-tam mám pocit, že ľudia vhupnú do lásky príliš skoro. Ja viem… Láska vzniká sama, neovplyvníme to. Skôr narážam na to, že si veľmi včasne hovoríme slová, ktoré na začiatku vzťahu ešte neplatia. Pretože spočiatku nám motýliku v bruchu vyvolá iba túžba. Záujem, vášeň, zvedavosť, prebudenie sa zo stereotypu, nádej, že sme konečne stretli niekoho, koho sme tak dlho hľadali. No nič z toho nie je láska…
