Author
Najťažšie na tom celom bolo pochopiť, že už navždy budeme iba ja a ty. Že sa budeme vídať, možno i denne, no už to bude vyzerať ako stretnutie dvoch cudzích ľudí, v najlepšom prípade dlhoročných známych, ktorých už nič nespája. Táto myšlienka ma ničila. Táto predstava ma nútila pokračovať v tom, čo mi ubližovalo.
Dnes tomu nerozumiem, no vtedy…
V poslednej dobe začínam obdivovať ľudí, ktorých si iní možno ani nevšimnú. Nemusia byť totiž úspešní, bohatí ani spadať do kategórie osôb s krásnymi vonkajšími črtami. Hoci keď tak nad tým premýšľam, oni to všetko bohatstvo, úspech aj krásu majú, len trochu iným spôsobom… Začínam si vážiť ľudí, ktorí nič neriešia. Vedia poznámky okolia odseparovať od svojho vnútra, pustia si ich do hlavy jedným uchom a tým druhým ich zasa vypustia von. Jednoducho sa naučili akceptovať, že sa nikdy nezapáčia všetkým, nebojujú s tým, nechcú sa každému zavďačiť, pretože vedia, že je to hlúposť, a dokážu s týmto vedomím žiť šťastný a spokojný život.
Mojou najväčšou chybou bolo, že som vedela odpustiť príliš veľa chýb. Znie to zvláštne, však? Skoro ako taká slovná hračka. Ale v mojom prípade nešlo o hru, ale o „tvrdý“ život. Bola som typom človeka, ktorý si o múr musí rozraziť celú hlavu, aby pochopil, že niektoré veci jednoducho nepôjdu tak, ako by som chcela – že niektoré vzťahy sa pokazia alebo mi proste nie sú súdené, že v niektorých kolektívoch nikdy nebudem docenená, že niekedy zažijem aj také chvíle, ktoré nebudú ako vystrihnuté z mojich predstáv…
Neviem, čím to je, možno rozmachom novodobých technológií, ktoré poskytujú ľuďom bezpečnú anonymitu, možno tým, že ak máme možnosť sledovať z diaľky cudzie životy a vidieť ich falošnú dokonalosť, v niektorých jedincoch to môže vyvolať obrovskú závisť, ktorá ústi do potreby starať sa do životov druhých. Skutočne neviem, je to len moja hypotéza… No čím dlhšie sa nad tým zamýšľam, o to viac mám pocit, že tento jav silnie. Zdá sa mi, že všetci získali akýsi patent na život, na šťastie, na to, čo sa má a čo nemá. Jednoducho mám čoraz silnejší pocit, že ten, kto žije tak, ako to chce on, musí večne zápasiť so svojím okolím.
Odkedy som zostala sama, zvykla som si na dovtedy úplne neznámu vec – chodila som von len tak. Osamote, bez cieľa a nikam sa neponáhľajúc. Túlajúc sa mestom som počúvala len vlastné myšlienky, ktoré boli mnohokrát až príliš úprimné, ale to som presne potrebovala. Úprimnosť. Už žiadnu lož, ktorá by ma na chvíľu upokojila, vzala ma za ruku a zaviedla niekam, kde len budem poslepiačky hľadať neexistujúce šťastie. Prechádzajúc sa ulicami a sledujúc iných ľudí som si konečne mohla dopriať to, čo mi s tebou tak veľmi chýbalo. Okamih, ktorý bol pravdivý, nikým a ničím neprikrášlený a v neposlednom rade… Bol len môj. Bol len o mne.
Sedela som na tráve pri jazere a pohľadom som kontrolovala svojho psa, ktorý sa rozhodol vybehať zo seba dušu. Bol to úplne bežný deň, cítila som v duši celotýždňovú únavu aj radosť z blížiaceho sa víkendu. Netešila som sa na nič konkrétne, tešila som sa len z toho, že sa všetko zdá byť v poriadku. Žiadna ťarcha na srdci, žiadne výčitky v mysli ani pocity, že takto už ďalej nevládzem, no neviem, ako to zmeniť. Až som pohľadom narazila na teba. Muža, kvôli ktorému som sa cítila presne tak, ako sa už nikdy viac cítiť nechcem.
