Author
Viem, že to dnes so mnou nie je jednoduché. Uvedomujem si to každým dňom a ver, že mám kvôli tomu často výčitky. Jednoducho sa vo mne odohrávajú procesy, ktoré ma zaskočia tak, že ich nedokážem včas zastaviť. Strach prichádza vtedy, kedy by som mala pociťovať odvahu a radosť. Ak mi niekto preukáže svoje city, cúvnem, a možno to niekedy vyzerá, akoby som prejavmi náklonnosti opovrhovala…
Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
Prasknuté či zlomené srdce… Alebo pre tých, ktorí sa vyhýbajú metaforám – porozchodový stav, sklamanie v láske či vzťahový rozpad. Jednoducho životná etapa, do ktorej sa minimálne raz za život dostane každý z nás. Nedá sa jej vyhnúť a dokonca ju ani predvídať. Keď príde, tak proste príde a my cítime bolesť, ktorú nám neutlmia žiadne lieky. Na malý čas ju vieme vedome potlačiť, no len čo na pár sekúnd ostaneme sami len so svojimi myšlienkami, je späť v plnej sile a netvári sa, že by sa jej chcelo odísť.
