Author
To najsmutnejšie, čo sa nám môže stať, je, že prestaneme veriť. V čokoľvek. V naše sny, v šťastnú budúcnosť, vo všetko, čo sme si vysnívali ešte predtým, ako sme zistili, že nič nie je také jednoduché. Predtým, ako sme spoznali niektorých ľudí, na ktorých aj obyčajná spomienka dokáže po rokoch zabolieť. Práve ich prítomnosť v našom živote spôsobila, že prestávame veriť.
Príliš často sa o niekom sebavedomom hovorí ako o osobe, ktorá je pokrytecká, arogantná a príliš zahľadená do seba. Pojem sebavedomie je u nás stále spojený s viac alebo menej negatívnymi charakterovými vlastnosťami. Pritom ja sebavedomého človeka vnímam úplne inak. Je to niekto, kto si jednoducho zvolil seba. Napriek všetkému, čo sa mu udeje, sa snaží „iba“ prežiť a vyviaznuť zo všetkých okolností bezbolestne.
Ešte pred pár rokmi by som sa zamýšľala nad tým, že kvôli tomu, ako sa správam, môžu mať iní o mne mylnú mienku. Dnes mi to je jedno. Úplne jedno. Naučila som sa, že názor iných mi môže byť ukradnutý, pretože žiaden názor ešte nikdy nezaplatil nijaký účet a ani nezachránil žiadny život. Tým pádom sú pre mňa bezcenné, vďaka čomu sa mi žije ľahšie. Viem, že niekedy pôsobím ako žena, ktorá nad mužmi ohŕňa nos. Ale nie je to tak…
Viem, že to dnes so mnou nie je jednoduché. Uvedomujem si to každým dňom a ver, že mám kvôli tomu často výčitky. Jednoducho sa vo mne odohrávajú procesy, ktoré ma zaskočia tak, že ich nedokážem včas zastaviť. Strach prichádza vtedy, kedy by som mala pociťovať odvahu a radosť. Ak mi niekto preukáže svoje city, cúvnem, a možno to niekedy vyzerá, akoby som prejavmi náklonnosti opovrhovala…
Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
Prasknuté či zlomené srdce… Alebo pre tých, ktorí sa vyhýbajú metaforám – porozchodový stav, sklamanie v láske či vzťahový rozpad. Jednoducho životná etapa, do ktorej sa minimálne raz za život dostane každý z nás. Nedá sa jej vyhnúť a dokonca ju ani predvídať. Keď príde, tak proste príde a my cítime bolesť, ktorú nám neutlmia žiadne lieky. Na malý čas ju vieme vedome potlačiť, no len čo na pár sekúnd ostaneme sami len so svojimi myšlienkami, je späť v plnej sile a netvári sa, že by sa jej chcelo odísť.
