Autor
Vždy som dávala prednosť tebe, iným, úlohám, očakávaniam, pravidlám a vlastne všetkému inému len nie sebe. V kolobehu každodenných vecí, v spleti milión emócií, som zabudla na to najdôležitejšie: NA SEBA. Všetko čo bolo okolo mňa, všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, všetko, čo som mala urobiť pre druhých a inokedy za druhých ma pohltilo natoľko, že som sa začala strácať sama sebe. Čo sa to stalo? Prečo som to dovolila?
Máme všetko. Aspoň sa tak tvárime. Máme dlhodobý vzťah, ktorý vyzerá na oko úplne perspektívne. Nezaspávame samy, nezobúdzame sa samy, niekto sa po nás po práci zastaví, niekto nás pozve do kina, niekto uvarí večeru. Vyzerá to, že sme úplne spokojné, vyrovnané a vlastne máme všetko, čo by sme od života mohli chcieť. Ale niečo nás máta. Niečo nás nenechá v noci zaspať alebo nás to spať nenechá vôbec. Láska.
Učím sa čakať. Ide mi to ťažko. Miestami veľmi pomaly. Ešte stále mi v rôznych okamihoch vybehnú slzy. Niekedy neviem pochopiť ani sama seba. Snažím sa byť šťastná sama so sebou. Chcem sa naučiť to, čo ostatní stále tvrdia. Na dobré sa vraj čaká…
Niekedy ma prepadne strach. Dosť veľký. Možno budem navždy sama. Možno nebudem nikdy šťastná.
Odišiel si rýchlejšie, ako si prišiel. Vstúpil si do môjho života zo zvedavosti a pre to, že si si chcel užiť. Nezaujímalo ťa, čo chcem ja, ako to cítim. Vždy si sa orientoval iba sám na seba. Na svoj komfort, svoju hru, svoje uspokojenie. Gratulujem si k tomu, že už nie si súčasť môjho života. Je to to najlepšie, čo sa mi doteraz prihodilo.
Niekedy rozmýšľam, či to mohla byť z tvojej strany láska. Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa stretli v inom čase, či by nám to vôbec pomohlo a či to celé mohlo byť úplne inak.
Po všetkých sklamaniach, rozchodoch, slzách, hádkach, zlomených srdciach, nesplnených sľuboch a očakávaniach veríš. Utrela si si slzy, ktoré ti ticho stekali po tvári, oprášila si si kolená, zhlboka si sa nadýchla a ideš ďalej. Tak to má byť. Bojuj. Skláňam sa pred vami dievčatá, že napriek všetkým pádom, ktoré ste museli zažiť, idete ďalej a chcete. Chcete žiť, usmievať sa, pracovať na sebe, pomáhať druhým a chcete byť milované.
Je to v poriadku, keď sa cítite osamelé, nechcené, nepochopené.
Mám sa rada. To áno. No neviem si odpustiť. Za všetko, čo som spravila a za všetko, čo som nespravila. Za všetko, čo som mohla, ale zmeškala som to. Za strach, ktorý ma dokáže aj dnes prekvapiť.
Chodím po svete vystretá s úsmevom na perách. Dvíham telefóny mojich kamarátov, o polnoci odpisujem na správy, robím psychológa, životného kouča, veštkyňu a miestami nahrádzam rodičov či súrodencov. V neposlednom rade frajerov, frajerky a niekedy aj manželov. Som tu. Väčšinou pre každého a vždy. Bez rozdielov. Lebo taká som. Mama ma asi dobre vychovala a ja neviem povedať nie.
