Autor
Naozaj, z hĺbky svojho srdca ťa o to prosím. Neviem, či tomu rozumieš. Pre teba som možno len ďalšia. Možno cítiš, že som iná. Že chcem byť iná a že tiež nechcem byť ako tie, ktoré ťa doposiaľ sklamali. To je to isté, čo od teba žiadam ja. Myslím, že nežiadam tak veľa. Prosím ťa len o jedno…
Neublíž mi.
Rozumieš tomu pojmu “neskoro”? Znamená to, že si sa mal snažiť, keď si ma mal. Mal si si ma vážiť vtedy tak, ako si ma vážiš teraz. Mal si sa ku mne správať minimálne tak, ako sa ku mne správaš teraz.
Milovala som ťa. Milovala som ťa tak naozaj, z hĺbky srdca a bola som presvedčená, že to bude navždy. Dokonca som mala pocit, že sme o tom presvedčení obaja. Ty si ma však vymenil. Vymenil si ma za slobodu, ktorá ti po dlhoročnom vzťahu chýbala.
V poslednej dobe na teba myslím čoraz častejšie. Viem, že by som nemala. Neboj sa, viem to. To však nič nemení na tom, že to, čo mi behá po rozume každý večer, keď sa schúlim sama do perín, neovplyvním. Snažila som sa na teba zabudnúť. Naozaj som sa o to snažila.
Dokonca som mala na malú chvíľu pocit, že sa mi to podarilo. Nepodarilo. Zas si tam. Zas si v moje hlave.
Stále dookola a čoraz častejšie sa mi prehrávajú spomienky na teba.
Aj keď niekedy pochybuješ, či to, čo robíš, je vôbec žitie, alebo len prežívanie. Pre niekoho chyba, pre niekoho jediný spôsob, akým dokážeš momentálne fungovať. Jednoducho sa s tým musíš zmieriť. Nič iné ti už neostáva.
Keď ti ráno zazvoní budík, nemôžeš ostať v posteli schovaná pred celým svetom, aj keby sa ti toto riešenie určite pozdávalo. Musíš z tej postele vstať a postaviť sa každodennej realite, každodennému životu, ktorý ti nedáva čas na to, aby si sa stihla spamätať.
Naozaj, myslím to vážne! Niekto ti to povedať musí. Prestaň stále dúfať. Takto to v živote nefunguje. Nemôžeš stále čakať a naivne veriť. Zničíš sa tým. Zničíš tým len samú seba. Myslím, že práve ja viem o čom hovorím, keďže to isté robím stále dookola aj ja.
Neviem, či je to tým, že som od detstva verila na rozprávky, v ktorých mala každá jedna šťastný koniec, alebo tým, že som neskôr pozerala nespočetné množstvo romantických filmov.
Premýšľam, koľko bolesti dokáže človek vydržať. Nehovorím o fyzickej bolesti, ktorú si spôsobíme, keď sa o niečo udrieme, zraníme. Hovorím o takej, ktorá je vo vnútri v nás. Ktorá zasiahla moje srdce.
Keď som začala písať tento článok, slzy mi tiekli po tvári jedna za druhou. Bolelo to tak veľmi, že som to až nečakala. To je asi aj dôvod, pre ktorý som na jedenkrát tento článok napísať nedokázala. Teraz ho píšem opäť, no bolesť, ktorá vo mne je, vôbec neutícha.
