Viktor

Vždy keď začínam písať nejaký článok, premýšľam nad tým, či bude extrémne krátky alebo naopak dlhý ako týždeň pred výplatou. A v tomto prípade to skutočne neviem odhadnúť. Môžem to napísať veľmi stručne alebo veľmi rozsiahlo a som si istý, že oba varianty by boli pre niekoho iného lepšie. A práve o tom chcem dnes hovoriť… O tom, že sme každý iný, no všetci chceme lásku, pričom pre niekoho môže byť nájdenie toho pravého vzťahu poriadnym orieškom.

Keď som zažil svoj prvý rozchod, mal som pocit, že sa celý svet spolčil proti mne. Áno, aj muži vedia oplakať lásku, čo zanikla. Bral som to ako krivdu, ako niečo, čo sa stať jednoducho nemalo, pretože ja som so svojím životom mal úplne iné plány. Proste som to popieral a nechcel som sa s tým zmieriť. Ale viete… Časom rastieme, hoci si aj v týchto chvíľach myslíme, že už sme veľkí a že vieme úplne všetko. No vtedy som síce už nebol pubertiak, ale o vzťahoch som ešte veľa nevedel. Nevadí, naučil som sa neskôr…

Ja viem, že odísť nikdy nie je ľahké…
Sám som v jednom vzťahu zostával aj dlho potom, ako mi bolo jasné, že tadiaľto cesta nevedie, a to som muž – ten zástupca pohlavia, ktoré je akýmsi prototypom náhleho odchodu. Muži sa dokážu zbaliť zo dňa na deň a začať nový život nemysliac na sľuby, ktoré vyslovili, a záväzky, ktorými sú spútaní. Lenže nakoľko som aj ja tak dlho stál na jednom mieste a zvažoval som, či zostanem, či urobím krok vpred, vľavo, vpravo alebo dokonca dozadu, viem si predstaviť, aké ťažké to musí byť pre nežnejšie pohlavie.

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.