Viktor

Keď som bol vo vzťahu, občas mi moji priatelia, ktorých názory si za iných okolnosti vždy rád vypočujem, zvykli hovoriť, že som na svoju priateľku až príliš dobrý. Vraj si to ženy vážiť nevedia a ja nakoniec vyjdem z tejto lásky ako ten najväčší nímand. Tí viac sklamaní zo života k týmto vyjadreniam zvykli pribaliť aj pár slov, aké by mali navždy zostať len v podniku tretej cenovej. A ja som reagoval vždy rovnako… Pretože chcem byť mužom, akého by som doprial ženám, na ktorých mi záleží, nech to stojí, čo to stojí.

Niektoré veci ma dokážu zamrzieť. Napríklad to, ako často sa ľudia pchajú do života niekoho iného a dávajú mu „dobré“ rady, pričom si vôbec neuvedomujú, aké to môže mať následky. Asi ste už aj vy počuli otázky typu: Kedy bude bábätko? Kedy sa zoberiete? Kedy si niekoho nájdeš? Kedy dáš výpoveď v tejto v práci a začneš si hľadať niečo „lepšie?“ Kedy budeš bývať vo vlastnom? Kedy, kedy, kedy…?

Tento text bude trochu iný ako moje predošlé. Nebude o vzťahoch. Teda vlastne bude… Ale o trochu iných vzťahoch, o akých zvyknem písať. Zväčša boli moje riadky o láske. Partnerskej, mileneckej a dokonca najčastejšie o takej, ktorá sa skončila zlomených srdcom, pretože niekto ľúbil viac, niekto menej, niekto vôbec, niekto lásku nechcel, no chcel to pekné, čo spolu s ňou ruka v ruke chodí. A dnes som si uvedomil, že jedným zlomeným srdcom sa život nekončí. Vlastne som to vedel omnoho skôr, ale nakoľko mám práve teraz v duši o niečo viac bolesti ako obvykle, prišiel som na to, že na rozdiel od zlomeného srdca, táto sa asi nikdy nevylieči.

Prednedávnom som dostal otázku, čo znamená dospieť, a mňa to namiesto rýchleho vysúkania akejsi odpovede prinútilo zamyslieť sa. Kedy vlastne dospejeme? Čo presne si pod pojmom dospelosť máme predstaviť a ako ju kto kedy zadefinoval okrem toho, že v osemnástich dostaneme povolenie piť alkohol či možnosť voliť a sme za seba zodpovední vo všetkom, čo už naďalej vykonáme? Podľa mňa to nie je o veku. A možno ani o inteligencii či schopnosti porozumieť svetu tak, aby sme v ňom prežili my sami a rovnako aj všetci, ktorých stretneme, bez ujmy.

Často sa hovorí, že muži sú tí, ktorí zo vzťahu zdrhnú prví. A ja s tým nesúhlasím. Nie je to iba môj názor, no podľa toho, čo som už mal možnosť za svoj krátky život vidieť, si dovolím tvrdiť, že z partnerských zväzkov utekáme na rovnako všetci bez rozdielu. Muži aj ženy. A to je dobre, pretože ak nám niečo ubližuje a my to nemôžeme zmeniť, poďme hľadať niečo iné. Avšak o tom som dnes nechcel… Teraz by som rád hovoril o tom, aké ženy zostávajú v našej mysli naveky.

Niekedy sa musím zamyslieť nad tým, prečo ľudia zostávajú v takzvaných nefunkčných vzťahoch alebo len tak medzi rečou utrúsia, že nemajú pravých priateľov, iba falošné tvory, ktoré sa im ozvú vtedy, keď niečo potrebujú. A oni s nádejou v očkách pre nich aj tak urobia prvé i posledné, aby sa dočkali len toho, že budú opäť zmietnutí zo stola ako prašivá omrvinka. Nie je mi z tejto predstavy dobre… O to viac, keď viem, že takýchto ľudí na svete vôbec nie je málo.