Autor
Viem, že mnohí z vás nemajú radi také to privlastňovanie – Ty si moja a ja som tvoj… Nie každý túži po tom, aby bol niekým vlastnený, a skrýva sa za tým mnoho názorov, ktoré však ja v hlave zakotvené nemám. Osobne sa mi tá myšlienka páči. Dvaja ľudia idúci naprieč celým svetom stretávajú množstvo ďalších duší, no navzájom patria iba jeden druhému.
Po predošlom článku Prečo chcem byť dobrým mužom sa ku mne dostala odozva, akú som nečakal. Teda… Klamem. Tak trochu sa to očakávať dalo. Väčšinu ženského publika moje slová potešili, čo zasa teší mňa, ale o mužoch sa to povedať nedá. Vraj sa raz zbadám a budem to z netu sťahovať. Vraj raz zistím, že ak budem mäkký a dobručký, odídem z každého vzťahu s holým zadkom.
Občas ma zaráža, ako niektorí muži dokážu rozprávať o svojej partnerke. Sú z toho vzťahu unavení, podráždení a vyčerpaní, a tak pri pive s kamošmi na ich polovičku nepadne jedno jediné pekné slovo. Áno, aj muži sa rozprávajú o vzťahoch, aj keď nie tak kvetnato a dlho, ako to robia ženy, ale predsa len sa niekedy reč zvrtne aj smerom k našim frajerkám či manželkám.
Hovorí sa, že ten, kto chce porozumieť žene, musí si na to vyhradiť dva životy dopredu. Nerobiť nič iné, len blúdiť hlbinami ženskej duše, robiť si detailné poznámky a následne na to ich hrubou červenou fixkou aj škrtať.
A nakoniec…
Aj muži majú občas zlé dni. Presnejšie také, kedy tápajú, pochybujú a prestávajú dúfať. Po niekoľkých vzťahoch a dlhých súžitiach s nežnejším pohlavím môžem podľa vlastnej skúsenosti povedať, že ženy v počte prežití takýchto dní s prehľadom vyhrávajú, ale otázky typu, či raz stretneme svoju polovičku, si v ťažších chvíľach kladú aj muži.
