Na ľuďoch ako takých ma zaráža jedna vec. Neschopnosť oceniť prítomnosť. Uvedomiť si, čo všetko máme ešte predtým, ako to stratíme. Len tak sa zastaviť, pozrieť sa na niekoho, kto pre nás robí naozaj veľa, hoci to robiť nemusí, a v duchu si povedať, že si to vážime. No deje sa to len málokedy… Aby som neukazoval prstom na druhých, ochotne sa priznám, že to občas robím tiež. Takisto si uvedomím, čo všetko som mal, až keď o to prídem.
Minule som sa zamyslel, prečo je to tak. Prečo sme takí hlúpi a nevieme sa k iným správať rovnako, ako sa oni správajú k nám. Všimli ste si, že mnohokrát sme najlepší práve na tých, ktorí sú na nás zlí?
unsplash.com
Akonáhle pocítime, že nás niekto nemá rád, a my nevieme prísť na to, že prečo sa to deje, hráme sa na dobrákov. A na druhej strane – len čo by nám niekto dal aj modré z neba, tak práve on si môže byť istý, že si to pekne zlizne. Je len otázkou času, kedy mu aj to modré z neba ofrfleme.
Asi by bolo dobré na tomto zapracovať…
Už dlhší čas totiž pozorujem, že ak nie sme schopní adekvátne oceniť to, čo od druhých dostávame, prídeme o to. Skôr alebo neskôr. A vtedy to pochopíme. Zrazu tie samozrejmosti, ktoré nestáli za povšimnutie, chýbajú. Chceme to späť, ale mnohokrát je už cesta natoľko zahataná, že to nie je možné. A sami si dokážeme priznať, že ak by sa k nám ten druhý vrátil, bol by – po tom všetkom, čo s nami zažil – pekný hlupák.
Najsmutnejšie na našom živote je práve to, že všetko to pekné, čo nám kto dáva, oceníme až vtedy, keď o to prídeme. Až v momente, keď to stratíme, uvedomíme si, ako veľa sme dostávali. A ako veľmi sme si to nevážili, dokonca to v nás podnecovalo výbuchy hnevu. Niekedy musíme o niekoho prísť, aby naša hrdosť klesla a prestala nám zacláňať vo výhľade.
unsplash.com
Pretože ak by sme si niečo naozaj mali vážiť, tak je to práve toto… Nezištné maličkosti, ktoré vznikajú na popud lásky a ktoré pre nás hocikto len tak neurobí. Jeden by si pomyslel, že v dnešnom svete širokých lakťov a egoizmu si pekné, priam obetavé skutky bez pretvárky dokážeme všimnúť.
Ale takmer nikdy to tak nie je…
Ich hodnotu uvidíme neskôr. Až v momente, kedy nám chýbajú. Presne vtedy, keď ich súrne potrebujeme, pretože nás vždy dokázali vytrhnúť z toho najhoršieho.
My ľudia sme naozaj zvláštni. Dokážeme sa cudziemu človeku sťažovať celé hodiny a nadávať na všetko, od systému až po počasie. Ale nespomínam si, že by mi niekto počas nejakého smalltalku spomenul, akého má dobrého partnera a čo všetko pre neho robí. Pritom som si istý, že drvivá väčšina hovoriacich niekoho takého po svojom boku naozaj má.
Asi budem teraz príliš sladký a poetický, ale myslím, že si to môžem dovoliť. O koľko menej zlomených sŕdc by po tomto svete behalo, ak by sme boli schopní uvedomiť si hodnotu toho, čo nám naša polovička dáva. Ak by sme na to prišli ešte skôr, ako o to prídeme… Milujúci ľudia by zo vzťahov neodchádzali totálne vyčerpaní a tí druhí – tí, čo ich považovali za samozrejmosť, by taktiež prežili celkom pekný život. Nemuseli by si totiž neskôr vyčítať, aké šťastie mali a ako ho zahodili preč.
Coverphoto: Photo by John Fornander on Unsplash
