Nikdy som fráze: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ neprikladala hlbší význam. Táto veta jedným uchom vošla do mojej hlavy a druhým vyšla von bez toho, aby som sa nad ňou zamyslela.
Až nedávno som ju začula opäť a musela som priznať, že sa v nej skrýva veľa pravdy.
Dokonca ma prinútila rozpamätať sa na časy, kedy som mala pocit, že z nich živá nevyjdem, a spomenula som si na to, aká som bola predtým.
Predtým, než som si toľko vecí uvedomila…
pinterest.com
Každý z nás sa počas svojho života mení. A ten, kto vraví, že nie, tak buď klame, alebo trošku zaostáva v mentálnom vývine. Aj ja som kedysi hrdo vyhlasovala, že ma nikto a nič nezmení, že navždy ostanem taká, aká som. Až neskôr som prišla na to, že sa nejaké zmeny v mojej duši a myslení predsa len udiali a som za ne vďačná.
Hoci sa tak stalo kvôli tomu, že som sa priam umárala do bezvedomia, aj tak musím povedať, že to stálo za to. Ak by niektorá z týchto skúšok neskrížila moju životnú cestu, videla by som svet inak. Očami dievčaťa, ktoré má mnoho snov, no netuší, ako ich má naplniť. Zrakom stvorenia, ktoré sa len hanblivo krčí v kúte, nechce nikomu zavadzať a už tobôž sa neodváži nikomu oponovať.
Bála som sa, že:
Ak niekomu poviem nie, prídem o neho. A tak som si lásku a kamarátstvo zamieňala s falošnými vzťahmi. Radšej som ustúpila, ako by som riskovala hádku. Netušila som, že len čo takéto situácie nastanú, v tom momente som jeho či ju už stratila. Pretože žiaden vzťah si nevyžaduje, aby jeden neustále potláčal svoje vlastné ja.
Je to úplne naopak – zdravý vzťah žiada úprimnosť, porozumenie, pochopenie a chuť vypočuť si aj iný názor, hoci sa nezhoduje s tým mojím. Držala som sa ľudí, ktorí o moju prítomnosť vôbec nestáli, dokázali by ma v sekunde vymeniť za inú bábku, ktorá im bude len nemo prikyvovať. A za toto celé som kedysi ešte dokázala byť vďačná…
Ak nebudem dávať aj to posledné, nikdy nič nedostanem, a veľmi som sa čudovala, keď som jedného dňa prišla na to, že nemám nič. Nič vo mne nezostalo a nikto mi nič nevrátil. Odvtedy už premýšľam nad tým, čo komu poskytnem. Nie som lakomá – ani v citoch, ani v materiálnych veciach. Len jednoducho nedávam všetko hocikomu.
Ak sa nebudem správať tak, ako chcú iní, opustia ma. Takže som hrala ich hru a zatajovala som, kto vlastne som. Pokiaľ som sa hrala na osobu, akú chceli oni, bolo všetko v poriadku. No raz som si uvedomila, že takéto vzťahy za veľa nestoja a mnoho berú.
A v neposlednom rade som sa bála samoty.
pinterest.com
Tá pre mňa predstavovala toho najväčšieho strašiaka. Kvôli tomu som sa mnohokrát ocitla tam, kde som vôbec nechcela byť – v blízkosti tých nesprávnych ľudí, ktorí neboli pre mňa tí praví. Ubližovali sme si a nazývali sme to láskou. A tak som raz, unavená a totálne vyčerpaná padla do svojej postele. Sama. Zostala som tam niekoľko dní a vstávala som z nej, iba keď to bolo nevyhnutné.
A viete, na čo som prišla? Že mi tam je dobre. Hoci som sama… Nemusela som sa na nič hrať, nemusela som vravieť veci, s ktorými som nebola stotožnená. Zistila som, že to, čoho som sa dlhé roky tak veľmi bála, mi nakoniec prináša potešenie a pokoj na duši.
Len vtedy je človek šťastný… Keď je sám sebou. Keď nemusí kontrolovať, čo robí a čo hovorí, keď každý jeho prejav vychádza priamo z duše. Iba vtedy pocíti, ako chutí práve šťastie, keď sa nenechá spútať očakávaniami a požiadavkami iných.
Keď pochopí…
Že vôbec nezáleží na tom, čo si ostatní o ňom myslia, a dovolí svojej duši, aby konečne dýchala slobodne.
Trvalo mi roky, kým som na to prišla. Predtým som to považovala za niečo, čo je vyňaté z motivačných príručiek. No raz to prišlo. A to len vďaka tvrdým pádom, ktoré som zažila.
Autor: Romana Kulichová
Coverphoto: Photo by Caroline Hernandez on Unsplash
