Bola to jedna z tých dlhých zimných nocí, ktoré ukrajujú z dní, pretože tma prichádza príliš skoro. Všetko navôkol spalo, v mojej posteli bolo tak zvláštne prázdno a ticho, ktoré prevzalo moc nad hlukom i šepotom, ma prinútilo zamyslieť sa a konečne počúvať i seba, nie hlasy, čo ku mne prenikajú zvonku. Dve hodiny ráno a ja neviem, čo je s tebou. No viem, čo je s nami. Nič… Už nás nič nespája, tvoje klamstvá prestali víťaziť nad mojím rozumom, moje srdce sa jednoducho vzdalo.

Spomenula som si na tie mesiace, ktoré sme nechali za nami. Mohli trvať ešte dlhšie, splynúť s prítomnosťou a pokračovať do budúcnosti. No ja už nemám síl, ktoré by mi v tom pomáhali. Ja sa už nechcem báť, nechcem sa držať nádeje, ktorá by mi bola falošnou útechou.

unsplash.com

Už naozaj nevládzem veriť tebe a zároveň klamať seba…

Sú lásky, ktoré drží nažive úprimnosť dvoch sŕdc, ktoré majú spoločný cieľ. A potom sú tu i také, ktoré oživuje strach. Strach z toho, že už nič nebude také, ako bolo predtým. Že sa jeden život bude musieť pretvoriť spôsobom, ktorý bude bolieť. Že namiesto citov bude do duše prenikať len bolesť.

Taká bola naša láska. Živená nie láskou. Ale strachom, že raz naozaj stratím niekoho, koho som milovala a nedokázala som ho presvedčiť, že moja láska je viac než čokoľvek iné, čokoľvek, čo mu kto dokáže ponúknuť.

Aké ľahké je zapliesť sa do lásky, ktorá nám berie všetko a nedáva nič… 

Bála som sa, že ťa stratím. A tak som sa snažila vydržať. Potlačiť slzy, nechať niektoré slová plné bolesti doznieť. Ale ty si robil všetko pre to, aby som sa zlomila. Dokázal si mi nie svoju lásku, ale hneď dve veci – že nemôžeme stratiť niekoho, kto sa nebojí, že raz stratí nás. A že vzťah musí byť o dvoch ľuďoch, ktorí sa radujú aj boja rovnakých predstáv. Nie o jednej žene, ktorá miluje, a o mužovi, ktorý sa jej láske možno teší, no nevracia ju späť.

unsplash.com

Noc pokračovala, všetko navôkol zostalo rovnaké. Len jedna žena toľko vecí pochopila a toľkých snov sa pustila. Nič sa navonok nezmenilo, no pre ňu sa zmenilo všetko. Z jej sveta odišiel niekto, kto doň nikdy nemal patriť. A ona vedela, že už nič nebude také, ako bolo predtým, že ju čaká mnoho zmien a možno i ďalších skúšok. No bola si istá, že je to len dobre. Cítila, že konečne začína byť jej život taký, aký by mal byť. Úprimný a bez bolesti, ktorú by si do svojej duše nevedomky sama vkladala.

Už sa nebála, že ťa stratí. Ona k tebe totiž nikdy nepatrila. Stratila ťa ešte skôr, ako ste sa stihli spoznať. Bola si istá, že ty si nikdy neležal v posteli a neprial si si, aby bola vedľa teba. Tak, konečne máte niečo spoločné. Teraz po tvojej prítomnosti už netúži ani ona.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Minulosť už nezmeníš...

Coverphoto: Photo by Vitor Pádua on Unsplash

Facebook komentáre