Je jeden z tých dní, keď sa mi nechce vstať do dňa a mám pocit, že je všetko márne. Že nič nemá zmysel a že pominuteľnosť vyhráva, tak načo sa niečomu a niekomu venovať?

Stojím hodinu v sprche a ešte som ani nepustil vodu. Snažím sa pritom myslieť na to, že nechcem myslieť.

Kto vie, čo bude o ďalšiu hodinu a či sa znova nezakryjem až po hlavu do pocitu zbytočnosti. Niekoho nabije slnko, niekoho vtip, niekoho ohnivý obsah pohárika. Mňa už nezachráni ani láska. 

unsplash.com

Čo to vôbec je?

Sedím na posteli a počúvam bubnovanie kvapiek unikajúcich zo starej pákovky do neumytého hrnca a ani to nemá zmysel. Vôbec by nemuseli byť. Ani voda, ani hrniec, ani žalúdok, ani človek.

Prechádzam z izby do izby, prach sa mi za chrbtom zdvíha z políc a hrá sa na lietadlo, ukrytý v zatiahnutých žalúziách bez reflektorov denného svetla a potlesku múch. Všetky som v noci zabil, keď som sa snažil predstierať aspoň hodinu spánku.

Z telefónu do izby vyteká zvuk neprijatých hovorov a správ, no zatiaľ nemám chuť na život medzi inými ľuďmi… 

Stačí, že cez pootvorené okno vliezajú do bytu, ako smrad z pohnojených polí, zakrádajúce sa motory áut v obytnej zóne, detský smiech, hlasná vrava, hrkútanie holubov a smetiarske auto, obúchavajúce o seba prežraté kovové kontajnery. Občas do toho vstúpi zavýjanie sirény a vlak prechádzajúci príliš blízko sídliska.

Krčím staré kresby a trhám nepotrebné dokumenty, aby náhodou niekto nezistil, že mám meno a adresu a namiesto spálenia to hádžem do odpadkového koša, medzi staré pečivo, deravé ponožky a nedojedené cestoviny. A telefón stále zvoní. Niežeby sa bezo mňa nedalo žiť, ale asi je fascinujúce dívať sa na klauna so smútkom schovaným za masku úsmevu.

Najradšej by som bol niekde inde… 

Ďaleko od ľudí, psov, stromov. Bez zraku, sluchu a schopnosti vnímať vône, teplo, dotyky. Bez naliehavosti srdca a žeravých hrotov mozgu. 

Bez seba…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo by sa stalo, ak by si vtedy prehovorila?

Autor: @podobydoby

Coverphoto: Photo by Mitchell Griest on Unsplash

Facebook komentáre