Tieto slová patria tebe.
Áno, tebe…
Občas, keď hľadíš na nočnú oblohu posiatu trblietavými hviezdami a vdychuješ chladný večerný vzduch, spomínaš si na niektoré pasáže príbehu tvojho života. Iste, sú spomienky, ktoré by si najradšej zapísala niekde pomedzi tie hviezdy, aby ich videl každý, ale potom sú tu tie, pri ktorých tvoj úsmev už nie je taký presvedčivý…
Myslím, že každý máme niekde hlboko vo svojej pamäti chvíle, ktoré nás i dnes rania. Pred našimi očami vytvorili obrovskú tabuľu s nápisom STOP. Tu sa cesta končí a ty si skončila tiež – tu, v minulosti. Môžu to byť nejaké štipľavé slová alebo čísi skutok, ktorý ťa ranil dostatočne na to, aby to tebou mohlo zatriasť.
Niekedy až tak, že nežiješ, ale prežívaš, nesmeješ sa od srdca, ale z akéhosi zvyku, aby si nevyzerala zraniteľne. Áno, máš pocit, že si slabá. Tá strašidelná tabuľa svieti všetkými farbami a ty sa nemôžeš pohnúť.
pinterest.com
Alebo je to tým, že by si ani nechcela?
Vážne si myslíš, že ruky minulosti sú tak silné, aby ťa pri sebe držala proti tvojej vôli? Najlepším „prenášadlom“ do minulosti sú piesne. Dokážu ti na pár sekúnd zlomiť srdce, i keď je už celkom zahojené. A ty si tie piesne pokojne púšťaš ďalej. Stále a stále. Alebo máš nejakú konkrétnu vec, ktorá ti pripomína dané obdobie, ale tú vec určite nevyhodíš. Prečo by si to robila?
A vidím, že si dookola opakuješ slová niekoho, koho cieľom bolo nemilosrdne zraziť ťa k zemi. A ty si sa k zemi zraziť ochotne nechala a nechávaš sa zrážať stále údermi minulosti.
Ale toto nie je ten správny spôsob…
Aj keby ťa dusil kyslík v pľúcach a menil by sa na žeravý oheň, nemôžeš sa vzdať. Nie je jediný dôvod na to, aby si žila v niekde v ďalekej minulosti. Je milión dôvodov, aby si žila v prítomnosti.
pinterest.com
Vypni konečne tú pieseň, ktorá ti láme srdce a zbav sa všetkých tých vecí, ktoré ti zbytočne pripomínajú niekoho alebo niečo, čo ťa ranilo. Prídu nové veci, prídu nové pocity – krajšie, lepšie. A už si viac nepripomínaj svoje prehry, svoje pády, svoje zlyhania. Jednoducho to nerob.
Bež za svojimi snami a pozeraj sa na vzdialený mesiac nie s pocitom samoty, ale s pocitom radosti a úsmevom na tvári, kde nie sú žiadne stopy po slzách.
Nedovoľ, aby tam nejaké boli. Nech jediné, čo ťa udiera, bude mrazivý vietor. A buď vďačná za všetky tvoje rany, ktoré sa časom zmenili na jazvy, lebo s jazvami si krásna a niekto ich bude na tebe bude obdivovať.
Možno už obdivuje.
Autor: Gabriel Majerová
Coverphoto: pexels.com
