Každý sa snažíme nájsť si svoje šťastie. Snažíme sa nahovoriť si, že práve o tom je naša životná cesta – o šťastí. A naozaj tomu aj tak je? Naozaj sa celý náš život naháňame len za šťastím? A dobehneme ho vôbec niekedy? Lebo v našich životoch si neustále niečo pridávame… Niečo, čo nás robí šťastnými, čo nás šťastnými ešte len urobí alebo nás kedysi robilo. Lebo áno, aj spomienky môžu do našej duše vliať šťastie. Minulosť i prítomnosť a taktiež aj vidina budúcnosti.

Takže nech čokoľvek dosiahnem, stále idem ďalej za svojím šťastím. Každý v našich životoch po niečom túžime, a keď to dosiahneme, tak automaticky sme dobehli naše šťastie? Či keď to nedosiahneme, tak šťastie nemáme? 

unsplash.com

Každý si predstavujeme šťastie inak a každý ho inak aj vnímame a prijímame… 

Zabúdame na maličkosti. Na tie nepatrné krôčiky šťastia, ktoré robíme deň čo deň. Zabúdame na život, lebo sa ženieme za šťastím. Lebo sa snažíme plniť si naše veľké sny a túžby. Lebo chceme niečo dosiahnuť, a keď to aj dosiahneme, tak si pridávame ďalšie a ďalšie túžby. 

Tento svet sme si sami vybudovali ako niečo hektické a nedostačujúce.
Nestačí nám láska, chceme sex.
Nestačí nám úsmev, chceme smiech.
Nestačí nám úspech, chceme slávu.
Nestačí nám priateľ, chceme partiu.
Nestačí nám tisíc, chceme milión.
Nestačí nám pravda, chceme klamstvo.
Nestačí nám srdce, chceme rozum. 

Stále tu bude niečo, čo nám nikdy nebude stačiť, stále… 

Ale tak život má fungovať. Ako by nemal fungovať, je, aby sme nezabúdali na to, čo máme, čo sme dosiahli. Lebo bez minulosti by nebola prítomnosť a bez nej ani len budúcnosť. Každý život má základy, na ktorých stojí. A ako vidím ľudí okolo seba, tak na to pozabudli. 

Ženú sa stále dopredu bez toho, aby sa čo i len na sekundu otočili. Nevážime si dobrých ľudí, lebo buď ich nevidíme, alebo ich berieme ako samozrejmosť. Zrazu sme uväznení v kruhu šťastia, kedy vidíme len určitý cieľ, a i keď ho dosiahneme, je to neuspokojivé. Lebo sme zabudli na všetko okolo toho.

Zabudli sme, aké je tešiť sa z hlúpostí. Lebo veď sa snažíme hrať na dospelých, pritom v každom z nás drieme dieťa, ktoré rok čo rok umlčujeme viac a viac. Až sa nakoniec stávame nikým. Či skôr človekom, čo si ide za šťastím. 

unsplash.com

A ja som tiež jedným z nich… 

Idem si za svojím šťastím, nech to stojí čokoľvek, a keď ho dobehnem? Čo bude s mojím šťastím potom? Dá sa vôbec šťastie dobehnúť? Dá sa ho chytiť? Verím, že áno, len si ho ešte nedokážeme vážiť, nevieme sa oň starať, a tak nám neustále uniká.

Aj mne uniklo, a to niekoľkokrát. Neviem, či budem ešte dostatočne rýchla na to, aby som ho dobehla, alebo samo šťastie trochu spomalí, aby som s ním vedela udržať tempo. Netuším. Avšak nevzdávam sa. A v tom spočíva moje šťastie. Takže pravdepodobne ho už dávno mám, len sa na slovo šťastie mylne pozerám. V mojej hlave má inú podobu. Ale to, že ja ho vnímam inak, ešte neznamená, že pri mne nie je. To, že ja ho nevidím, neznamená, že ono nevidí mňa. 

Verím, že až na konci mojich dní si uvedomím, že som sa hnala za niečím, čo som celú dobu pevne držala v rukách… 

Verím, že až na konci mojich dní konečne uchopím do rúk to šťastie, ktoré tak úpenlivo všetci celý náš život hľadáme, a až vtedy si uvedomím, že ho vôbec nepotrebujem, lebo ja som bola tým šťastím.

My sme to šťastie, ktoré tak veľmi hľadáme a túžime po ňom. 

Áno, sú veci, ktoré nám dopomáhajú k šťastiu, ako láska, úspech, peniaze… Ale čo si neuvedomujeme, je, že všetko sa začína od nás. Z nášho srdca. A je len na nás, akou cestou vykročime. 

unsplash.com

Každého robí šťastným niečo iné, tým pádom má šťastie mnoho podôb… 

Alebo len my ľudia máme mnoho podôb. Snažíme sa nájsť ľudí, ktorých podoby sú podobné. Snažíme sa budovať kariéru a s ňou zarábať peniaze, aby sme si potom mohli povedať, že máme bezstarostný život. A naozaj tomu tak je? S veľkou vidinou peňazí prichádza aj veľká zodpovednosť spolu aj s tými starosťami. 

Závidíme si veci, a pritom nevidíme, čo všetko za tým všetkým stojí. Vidíme len úspech, to šťastie. Nie tú prácu okolo toho. Tie „modriny“ a  „jazvy“. Vidíme len to šťastie, ktoré iní majú a my nie. Stále je to len o tom, aby sme dobehli to naše šťastie, lebo iní ho zjavne majú. Lenže všetci sme na jednej lodi. Všetci bežíme a obzeráme sa, ako sa iným darí. Zabúdame na seba, lebo všetko okolo je viac dôležitejšie ako my. Zabúdame, že my sme to šťastie. 

A tak rada by som to pripomenula ako tebe, tak i sebe… 

Že to šťastie sa skrýva v týchto malých slovách.
Že to šťastie sa skrýva v tvojej obľúbenej skladbe.
Že to šťastie sa skrýva v úsmeve, v kohokoľvek.
Že to šťastie sa skrýva v srdci i v rozume.
Že to šťastie sa skrýva predovšetkým v každom jednom zrkadle, pred ktorým stojíš.
Že to šťastie sa skrýva v každom jednom nádychu i výdychu.
Že to šťastie sa skrýva v každom jednom dialógu.
Že to šťastie si v prvom rade ty a potom „vy“. 

A keď nabudúce budeš bežať za šťastím, spomeň si na moje slová. Lebo keď ho dobehneš, stále tam budeš len ty. Takže mi povedz, čo alebo koho vlastne naháňaš. Snáď len tvoj úsmev…

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Sebaláska

Coverphoto: Photo by Sandra Seitamaa on Unsplash

Facebook komentáre