Šťastie a láska. Strach a naivita. Úzkosť a nervozita. Tieto pocity mnou prechádzali odo dňa, keď som ťa spoznala. Najprv bolo všetko pekné. Chaty, pri ktorých sme sa bavili. Pri každej správe od teba som sa usmievala. Vídali sme sa iba raz alebo dvakrát do mesiaca. Neprekážalo nám to. Vždy sme sa na seba tešili. Usmievali sme sa, keď sme boli pri sebe.
No niečo sa zmenilo. Neviem presne, čo a kedy… 

Ale myslím, že tento druh zmeny sa nedá presne definovať. Nedá sa určiť, kedy sa to všetko pokazilo. Kedy sa to všetko zmenilo. Postupne sa to stávalo, ale ako som mala zatvorené oči a keby som ich aj náhodou otvorila, mala som na nose nasadené ružové okuliare. Možno som aj najprv tie drobné zmeny, ktoré som videla, len neakceptovala. 

pinterest.com

Nechcela som ich vidieť… 

Najprv to začalo správami. Prestal si sa mi ozývať. Písať mi. Písala som viac ja tebe. Veď… Prečo nie? Však… Začal si sa správať inak. Začali sme sa stretávať menej. Odôvodňoval si to tým, že nevieš, čo ďalej. Čo s prácou a bývaním. Ale že predovšetkým nevieš, čo s nami. Aj napriek tomu, že si ma bozkával, no nikdy nebral ako „tvoju“. 

Hovoril si mi, že ma máš rád, ale že sme iba kamaráti. No mne si pobláznil hlavu. Ja som to brala, ako keby som bola tvoja. Správala som sa podľa toho. Hovoril si mi, ako si zo mňa zbláznený. Ako na mňa myslíš a že je ti pri mne dobre. Keď som prišla za tebou alebo ty za mnou, tak si mi hovoril, že budeme spolu. Že to bude lepšie. 

A ja som uverila… 

Na ďalší mesiac. Na dva či tri. Takto sa to ťahalo dlho. Až príliš dlho. Preplakala som pre teba veľa nocí. Po tvári mi kvôli tebe stekalo tak veľa sĺz, a to len kvôli tomu, že si sa nevedel rozhodnúť, či so mnou budeš. Položila som ti pred pár mesiacmi otázku, či ma ľúbiš. 

Tak jednoduchá otázka, ale je tak príliš zložité na ňu odpovedať… Vyhol si sa priamej odpovedi. Potom prišla karanténa a dlho sme sa nevideli. Naša konverzácia začala upadať. A keď som ti napísala, tak si mi začal dosť často nechávať iba „videné“. Bola som z toho nervózna. Ranená. 

pinterest.com

Nevedela som, čo robím zle… 

Ľahla som si do postele a začala rozmýšľať. Celý náš „vzťah“ som si od začiatku po túto noc začala prehrávať v hlave a povedala som si DOSŤ. Utrela som si slzy a rozhodla sa. Rozhodla som sa, že ťa už nenechám mnou tak manipulovať. 

Už nebudem čakať na tvoju odpoveď. Ubližoval si mi dlho. Robil si a hovoril veci, ktoré ma strašne ranili, ale aj napriek nim som ťa ľúbila. Písala som ti veľa listov plných mojich citov. Otázok, ktoré som sa ťa nespýtala. Viackrát už nemám v pláne čakať na tvoju správu. Už nechcem po nociach písať slová, ktoré sa bojím vysloviť nahlas. 

Nechcela som, aby moje ranné myšlienky patrili tebe… 

Začala som si uvedomovať, že ty necítiš ku mne to, čo ja k tebe. Milovala som ťa aj napriek tomu, že sme sa od seba vzďaľovali. Začala som sa venovať foteniu a moje myšlienky na teba postupne začali putovať do úzadia. Začalo mi byť lepšie. 

Aj moje zdravotné problémy sa neobjavovali tak často. Ale potom si prišiel. Objavil si sa pred domom a ja som znervóznela. Šli sme sa prejsť k altánku. Sadli si a pritúlil si sa ku mne. A ja som ťa pobozkala. V hlave som mala obrovskú stopku, ale srdce som mala otvorené dokorán s nápisom „welcome“. 

pinterest.com

Prišla som domov a… Rozmýšľala som… 

Už si nie som istá, či ťa milujem. Neviem, čo k tebe cítim, ale viem, že potrebujem čas. Čas bez teba. Naučil si ma pochybovať o sebe. Naučil si ma veriť v to, že nerobím nič dobre. Že ja nie som dosť dobrá. Nedôverujem si. Nedôverujem mojim myšlienkam, mojim rozhodnutiam a už vôbec nie mojim citom. 

Bála som sa takto rozhodnúť. Snažiť sa od teba odpútať. Ale prečo? Veď len vďaka strachu sa často cítime nažive. Už som sa nechcela spútavať v myšlienkach. Nechcela som byť uväznená v mojej vlastnej mysli. 

Dlhšie už nie… 

Ale tak, ako sa pomaly snažím nájsť svoju voľnosť, tak ako som si uzatvorila pred tebou myseľ, taktiež som si uzatvorila srdce. V mojom srdci si rozpútal divoko planúci oheň, ktorý nemohol len tak niekto uhasiť. Ale ty sám si na ten oheň v mojom srdci lial vodu. Aj keď mám teraz v sebe chaos. 

Neviem, čo cítim a či vôbec niečo cítim. Aj keď som unavená a vyčerpaná. Podráždená, ale predovšetkým zmätená, a bojím sa následkov, čo môžu nastať. Som však pevne rozhodnutá, že sa z tvojej siete, v ktorej ma držíš, dostanem. Verím, že raz budem vedieť opäť milovať.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Počkám si na tvoj príbeh

Coverphoto: Photo by Mike Palmowski on Unsplash

Facebook komentáre