Možno si aj ty, rovnako ako ja, zaujala rolu šedej myšky, ktorá sa skrývala niekde v rohu. A to doslova.
Možno aj nad tvojím životom znela strašidelná otázka: „Čo si o mne pomyslia ostatní?“
Možno aj ty si mala v očiach vpísaný odkaz pre druhých: Len sa na mňa, prosím, nepozerajte. Slová sa ti zasekávali v hrdle, srdce sa rýchlo rozbúšilo a ty si pred ľuďmi nedokázala povedať vlastne nič zmysluplné.
A aj keď, tak si to jednoducho nebola ty. Lebo ty vieš, že taká nie si. A z toho všetkého napokon pravdepodobne aj tebe prischol titul – divná, tá tichá a podobne. Pre mnoho ľudí to môže znieť ako nejaká hororová scéna, ale ja tieto pocity dôverne poznám.
pinterest.com
Popravde, vždy som bola uväznená v malej, hmatateľnej klietke, ktorá mi nedovolila dýchať. A nedovolila mi byť takou, akou v skutočnosti som. Spoznala som svojho najväčšieho nepriateľa. Strach.
Do boja som nešla, pretože som vedela, že prehrám, zakaždým. Nesnažila som sa. Nechala som sa len pohltiť prehrou a ďalej som sa skrývala, ako som to najlepšie vedela.
Naivne som čakala, že na koni pricvála nejaký zázračný princ a z toho všetkého ma vyslobodí ako princeznú zo zakliatej veže. Ale pozor, potom mi docvaklo, že to sa s veľkou pravdepodobnosťou nestane. Na moje nešťastie nežijeme vo svete rozprávok.
A čím som bola staršia, tým viac som si uvedomovala, že človek musí prejsť rôznymi prekážkami a cestami, ktoré charakter rozprávok nemajú.
Veľmi som obdivovala všetkých tých, ktorí len tak niečo povedali a bolo im jedno, či to bolo trápne alebo nie. Obdivovala som tých, ktorí si dokázali užívať každý deň plnými dúškami bez zbytočných starostí z toho, čo na to druhí, lebo ja som to nevedela. Milovala som to, keď sa pri mne ktosi potkol a schuti sa zasmial a robil tie veci, ktoré ho napĺňali. Moji obľúbenci bolí tí, ktorí sa smiali na vlastných vtipoch. A na to, že na nich niekto hľadí ako na bláznov, reagovali mávnutím ruky. Jednoducho povedané neriešili názor ostatných. Videli svoju hodnotu a nepotrebovali potvrdenie zvonku. Boli sami sebou.
A povedala som si, že taká chcem byť aj ja…
pinterest.com
Pri nich som našla kľúč, heslo, kód od mojej klietky. Fráza byť sama sebou sa mi stala cieľom.
Viem, že aj ty si pod tým hanblivým výrazom rovnako bláznivá. Rovnako hlučná. Dokážeš sa zasmiať a robiť úplné bláznovstvá aj pred druhými. A tiež viem, že nie je ľahké stať sa motýľom, ktorého tak obdivuješ. Nejde to lusknutím prsta. Naučila som sa, že nič, vôbec nič takto nefunguje. Mnohí mi hovoria, aby som sa nestrachovala.
Potom som to začala hovoriť aj ja, napríklad tej dievčine, ktorú som videla v zrkadle. A teraz tebe. Ver, že obe sa dostaneme von zo svojej klietky a strach už nebude mať moc.
Ľudia nebudú mať moc určovať, kým si. A ktovie, asi budú naďalej vravieť, aká vlastne si. Niektorí si totiž myslia, že to vedia. Ale nevedia. Takže zbrane proti strachu do rúk. Nevyhráš hneď, ale hlavne to nevzdaj. Takže boj sa začína. Práve teraz!
Autor: Gabi Majerová
Coverphoto: pixabay.com
