Čo všetko môže človek vlastniť?

…vec?

…zviera?

…človeka?

Sedela sama v kaviarni plnej ľudí, ale nevnímala ich. Mala prázdny pohľad. Bola strapatá a nenamaľovaná. To nebolo jej zvykom.

Vždy bola dokonalá. Krásna a upravená. Teraz pôsobila ako stred všetkej bolesti a zúfalstva ľudstva.

Stratila som ho. Odišiel. Opustil ma…“ bolo prvé, čo mi povedala, keď som sa posadila oproti nej. Ani sa na mňa nepozrela. Vyzerala, že skúma každú kvapku dažďa, ktorá steká po zahmlenom okne. Robila to, akoby to bola tá najdôležitejšia vec na svete. Dôležitejšia ako dýchanie. Počítať kvapky. Pretože len to ju udržiavalo mimo všetkej bolesti, ktorá sa rozlievala jej útlou hruďou.

Myslela som si, že mám všetko. Po tej dobe som si ním bola istá. Bola som si istá, že je môj, už navždy…“ pokračovala sama pre seba. „Ako mi to mohol urobiť? Akým právom ma po tom všetko mohol nechať?“

Priznám sa, že v tom momente sa mi ako prvé prehnalo mysľou jediné slovo… mohol…

Tiež to, že na svojej bolesti má celkom veľký podiel viny. Nechcem nikoho súdiť, bola som totiž taká istá. Myslela som si, že môj chlapec je môj. Že mám naňho a jeho život všetky práva…omyl.

Tieto vety ma donútili zamyslieť sa. Túto ženu poznám dlho. Viem, že je majetnícka. Nerobí to schválne. Proste taká je. A úprimne, v každom z nás je nejaký ten pocit ,potreby vlastniť a mať istotu, zakorenený. Žijeme vo svete, kde je všetko nestále a z túžby po kúsku svojej istoty si mnohokrát tých druhých chceme poistiť. Ženy sa snažia otehotnieť vo viere, že dieťa bude puto, ktorým si muža pripútajú. Na revanž, muži robia to isté. Berieme si spoločné hypotéky, rútime sa do manželstva. Veľa krát, bohužiaľ len preto, lebo máme pocit, že si tým druhého doslova uviažeme na obojok. Máme pocit, že týmito krokmi obmedzíme možnosť toho druhého odísť. Nehovorím za všetkých samozrejme. Nechcem sa nikoho dotknúť. Len tvrdím, že tieto prípady existujú.

Pozeráme si históriu v počítači, snoríme v sms-kách. Zakazujeme, prikazujeme, vyžadujeme, kontrolujeme. Chceme vlastniť. Chceme mať. Mať jeho. Mať ju.

Niekedy to pramení z nášho poníženého sebavedomia, niekedy zo strachu pred samotou, niekedy z hnevu prečo práve my nie sme dosť dobrí. Dôvodov je veľa.

Lenže dá sa človek vlastniť?

Myslím, že jediný, koho kedy skutočne mať môžeme, sme my. Je nutné si to uvedomiť. Mnoho krát si perspektívne vzťahy ničíme sami. Niekedy po rokoch a niekedy už v ich začiatkoch. Každý z nás pozná pocit, keď sa niečo pekné začína. Zrazu sme šťastní, plní optimizmu a sily dosiahnuť všetko, možné aj nemožné. Nadobudneme pocit, že „máme“ svoju spriaznenú dušu, a už sa jej nechceme nikdy vzdať. Lenže on, či ona sa zrazu neozve. Nenapíše, nezavolá. Stačí jeden deň. Niekedy pár hodín a nás prepadne obrovský strach, že to skončilo. Že naša nová múza už viac nechce byť s nami. Že stratíme všetky tie krásne pocity, čo sme nadobudli. Zľakneme sa a začneme sa ich dožadovať. Začneme lipnúť a hľadať istoty, lebo neistota nás zabíja. A práve týmto začneme systematicky všetko ničiť. Začíname sa báť, že stretne niekoho lepšieho. Začíname žiarliť a strach zo straty nám zatemní myseľ.

Pozrite sa sami na seba. Ste človek, ktorý rád robí niečo, čo je silou vyžadované alebo prikazované? Nie. Ste slobodní a chcete sa rozhodovať sami. Z vlastných pohnútok. A taký istý človek stojí pred vami. Slobodný… Tiež sa chce rozhodnúť sám, komu daruje svoj čas, svoje dotyky, myšlienky a svoju lásku. Preto namiesto žiadania skúste zapracovať na sebe.

Jednoducho sa staňte človekom, ktorý je toho všetkého hodný prirodzene, nie nasilu.

A ak aj napriek tomu osoba, ktorú ste možno milovali odíde, nevyčítajte. Neživte v sebe zlosť a krivdu. Pravdepodobne príde niekto iný, pretože ľudia sú rôzni a niekto vás bude milovať takých akých ste. No on to jednoducho nebol. Bodka. To je celé. Žiadne prečo a prečo práve ja. Proste neprišiel ten čas. Zamyslite sa aj nad tým, že ten s ktorým byť máte, niekde blúdi stratení medzi ľuďmi pri ktorých sa taktiež necíti úplný a tým, že strácate čas s niekým nesprávnym, znemožňujete svojmu šťastiu aby vás našlo.

Neduste svoje vzťahy. Neprenasledujte. Nežiadajte. Nechcite vlastniť. Dovoľte druhému aby s vami bol, lebo bez vás nevie žiť. Slobodne a preto, lebo sám chce. Veci, ktoré takto nefungujú, sa aj tak časom rozpadnú. Skôr či neskôr. Verte mi. Dokonca aj napriek sľubu pred bohom „ až do smrti…“

Cítila som sa zranená, keď som stratila mužov, do ktorých som sa zamilovala. Dnes som presvedčená, že nikto nestráca nikoho, pretože nikto nikoho nevlastní. Toto je naozajstná skúsenosť, ktorú nám dáva sloboda: mať najdôležitejšiu vec v živote a pri tom ju nevlastniť.“

Paulo Coelho

Facebook komentáre