Bojíš sa opäť milovať a neveríš ľuďom? Nevadí… A v tomto článku ti skúsim vysvetliť prečo. Nedávno sme sa na Instagrame pýtali, či ste ženou, akou ste vždy chceli byť, a ak ňou vo vašich očiach nie ste, čo vám na vás chýba či vadí… Jedna odpoveď od vás bola – Neviem sa už len tak ľahko zamilovať. Už nedokážem len tak veriť… No a keď som si to prečítala, musela som sa pousmiať, pretože to veľmi dobre poznám…

A tiež som to veľmi dlho brala ako niečo zlé. Ako nejakú svoju nevýhodu, pretože akonáhle o mňa niekto prejavil záujem a dokonca sa mi aj zapáčil, nenastali žiadne motýle… Žiadne tie pekné pocity, ktoré by normálne človeka sprevádzali nejakým začínajúcim vzťahom. U mňa to bolo takmer presne naopak. Dostala som strach… Dokonca ma miestami chytali až panické záchvaty, alebo som sa proste rovno totálne blokla a nebola som schopná ničoho… Žiadneho citu. Žiadneho vzťahu. Žiadneho kontaktu… A rovno som zdrhla. Vycúvala. Už sa neozvala.

Skrátka…

Takmer okamžite som za konaním toho druhého začala hľadať nejakú „kulehu“. Klamstvo. Automaticky som si hlavu nastavila tak, že som analyzovala všetko, čo urobil. Proste ma už oklamalo a využilo toľko ľudí, že som prestávala veriť, že ma môže niekto skutočne a úprimne chcieť či dokonca milovať. Hneď som v ňom videla len niekoho ďalšieho, kto sa ma pokúsi zmanipulovať a ak sa mu to podarí, využije ma a keď to budem najmenej čakať, opustí ma a zlomí mi srdce…

Asi som aj nejakým spôsobom uverila, že nie som úprimnej lásky hodná. Že mňa predsa nemôže nikto úprimne milovať. Lebo mám predsa toľko chýb… Nie som dokonca ani tá najkrajšia… Som úplne obyčajná, tak čo by mohlo niekoho na mne natoľko zaujať, že sa do mňa zblázni? Môj ex mi tak zničil sebavedomie, že som na sebe skutočne isté obdobie nevidela vôbec nič, čo by za to stálo…

Na druhej strane ma brzdilo aj to, že aj keby sa mi nejakým zázrakom podarilo sa cez tieto moje strachy, paniky a paranoje dostať a vytvoriť s niekým vzťah, mala som doslova des z toho, že to opäť nemusí byť ten správny a ja zas len v ďalšom vzťahu stratím čas a roky života…

A čerešnička na torte?

Vlastne tá najhlavnejšia vec…. Myslela som si, že už lásky v jej pravom zmysle ani nie som schopná. Takej tej hlbokej, bláznivej, dychberúcej, úplnej… Bála som sa, že ak aj s niekým budem, už to nikdy nebude TO. TO ONO. TO PRAVÉ… Také, aké by to malo byť. Bála som sa, že mi môj predošlý toxický vzťah zobral schopnosť naplno milovať… A poviem vám pravdu, bola to smutná predstava. Predstava vzťahu bez takej tej riadnej lásky… Takej, ktorá sa ani slovami nedá opísať. Ale vy určite viete, čo myslím.

Áno, bála som sa toho, lebo som po rozchode zostala naozaj chladná. Už som nedokázala prejavovať emócie ako kedysi. Vlastne som ich tak ani nedokázala cítiť. Radosť už nebola to, čo bývala. Ani láska k rodine či priateľom. Dokonca ani strach, či bolesť… Všetko bolo akési slabšie… Akoby som „cítila cez sklo“… Môj psychológ to nazval „odpojenie sa od života“… Myslím, že to bol nejaký záchranný mechanizmus, ktorý sa vo mne spustil, aby som sa dokázala z toho všetkého zlého, čo sa mi stalo, pozbierať.

A fungovalo to…

Naozaj som sa pohla v živote ďalej. No malo to teda aj tieto nežiaduce účinky… Tak, ako ma už nikto nedokázal zraniť, ma nikto nedokázal ani nadchnúť… Bola som ako na tých memečkách, kde bola kreslená vysmiata smrtka a v texte stálo: Ten pocit, keď sa niekto pokúša zraniť tvoje city, no tebe je to jedno, lebo žiadne nemáš…

Moji najbližší mi začali hovoriť, že už majú o mňa strach. Že som sa veľmi zmenila. Že som ako stroj. Len samá práca… Že zo mňa nejde nič dobré. Len chlad… No mne to bolo akosi jedno. Necítila som. A bol to na jednej strane veľmi oslobodzujúci a sladký stav… No opakujem, mal aj svoje, už vyššie spomenuté, nevýhody… Predstava prežitia celého života bez lásky a úprimnej radosti nie je nič pekné…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Tí, ktorí po sebe zanechajú spúšť

Ale poďme k pointe, lebo som sa akosi rozpísala…

Ako čas plynul, stretla som mnohých mužov a dokonca som mala aj jeden vzťah. No ako asi tušíte, nedopadol najlepšie… Nedokázala som sa v ňom odovzdať. Milovať naplno. Nebolo to ono…

No nakoniec, po mnohých rokoch, som niekoho stretla. Niekoho, pri kom boli všetky moje vyššie opísané pocity, strachy a paranoje akési slabšie. Nehovorím, že tam neboli vôbec. Boli. No to, čo som začínala cítiť, bolo silnejšie. Bolo to silné natoľko, že mi to nedovolilo cúvnuť.

Začiatky neboli ľahké…

No dnes viem, že to tak bolo dobre. A viete prečo? Pretože som sa vďaka tomu, že som do toho nedokázala skočiť úplne po hlave, mohla presvedčiť, za čo tomu dotyčnému naozaj stojím. Neodradilo ho totiž vôbec nič. Neodradilo ho, keď som mu na rovinu povedala, že slová ako ľúbim ťa ma dokážu vystrašiť na smrť a nemá mi ich hovoriť, aj keby to tak cítil. Neodradilo ho, že som sa mu rozplakala ako malé decko v aute na parkovisku len tak z ničoho nič, pretože som dostala panický záchvat z toho, že ho začínam mať rada a môže mi to ublížiť… Neodradilo ho, že si nesiem z minulosti nejaké bloky a reagujem prehnane či hystericky hneď, ako mi vytkne nejakú prkotinu. Neodradilo ho nič.

Neodradilo ho, keď som mu na rovinu povedala, že ma už nebaví skúšať, že hľadám niečo vážne. Neodradilo ho, keď som mu povedala a vlastne aj ukázala, že som iná (asi divná)… A ja som pomaly, naozaj pomaličky, začínala opäť po minimálnych štipkách dôverovať…

Nehovorím, že dôverujem opäť naplno. To už asi na 100% ani ani nikdy nebudem. Vždy budem mať zadné vrátka. Už navždy budem v kútiku duše rátať aj s možnosťou, že sa to môže pokaziť. No je to tak dobre. Pretože, nebudeme si tu klamať, sa to stať naozaj môže.

Takže čo z toho všetkého vyplýva?

Je dobré byť opatrnou, pretože ak vás niekto naozaj chce, vaša opatrnosť ho neodradí… A ak vás naozaj nechce, vaša opatrnosť vás pred ním ochráni.

Je dobré myslieť triezvo a reálne. Je dobré vedieť, že nič nemusí trvať navždy, a viete prečo? Pretože ak sa náhodou niečo pokazí, nezosypete sa ako domček z karát. Áno, bude to bolieť, ale vy budete vedieť, že život ide ďalej. Presne tak, ako išiel po rozchode predtým… A budete tiež vedieť, že dokážete opäť naplno milovať, takže vás už ukončenie vzťahu, ktorý nefungoval, nebude tak veľmi desiť. Skrátka vykročíte vpred. Za niečím, čo vás čaká v budúcnosti.

A vedieť to, že nič nemusí trvať navždy, je dobré ešte z jedného dôvodu: Budete si ten vzťah naplno užívať. Tu a teraz! Pochopíte, aké sú tie pekné chvíle vzácne a že nie sú samozrejmosť. Pochopíte, že život je príliš krátky na zbytočné hádky a dokazovanie si výšky svojho ega. No a čo je najdôležitejšie… Ak ten vzťah vydrží, budete len milo životom prekvapené… A radšej neočakávať zázraky a byť milo prekvapená, ako veriť rozprávkam a byť nakoniec sklamaná…

Ak sa vám tento článok páčil, rady by sme vám dali do pozornosti Nikolinu knihu Rozchod. Kúpiť si ju môžete priamo v našom eshope TU.

Photo by Mike Palmowski on Unsplash

Facebook komentáre