Byť vo vzťahu, zatiaľ čo nám cestu životom nekrížia žiadne problémy, to je pomerne ľahké. Máme čas vyjadrovať si lásku, máme aj priestor na to, aby sme si tieto prejavy vychutnávali. Ale koľko párov dokáže ustáť aj nepriazeň? Problémy, choroby, starosti – jednoducho časy, kedy nič nejde podľa plánov? Ja z vlastnej skúsenosti viem, že život je tou najťažšou skúškou pre lásku.
Začiatky boli pekné. Nielen to… Boli krásne. Toľko sme sa spolu nasmiali, toľko sme toho zažili, pretože… Sme na to mali čas a chuť. Nič nás netrápilo, nič nám nekvárili dušu a tieto časy sú pre vzťah dokonalé.
pinterest.com
Zmenilo sa to vtedy, keď prišli prvé problémy…
Bývali sme spolu už nejaký ten rok a život akoby začal bojovať proti nám. Zosypalo sa všetko, úplne všetko. Prichádzala jedna rana za druhou, ktorá nás chcela zraniť na zem a priala si, aby sme už nikdy nevstali.
Spočiatku sme sa držali za ruky a keď jeden nás spadol, ten druhý mu pomohol vstať. Občas sme na tej zemi ocitli obaja naraz, ale aj tam sme sa dokázali objať sa a z posledných síl jeden druhému zašepkať, že všetko raz bude dobré.
Neviem, kedy sa to zlomilo. Kedy nás zlomil život, tento svet. Viem len, že jedného dňa sme na tej zemi boli obaja, ale každý na inej strane miestnosti. Chcela som k tebe načiahnuť ruku, ale bol si tak vzdialený a nechcel si sa ku mne priblížiť. Padali prvé výčitky, prvé slová, ktoré ubližovali.
Práve vtedy som pocítila, že najsilnejšou zbraňou človeka, ktorého milujeme, sú jeho slová. Dokáže nás nimi vzkriesiť, ale aj pochovať zaživa.
Pamätám si, ako som ti povedala, že chcem, aby sme bojovali spolu, nie proti sebe.
Veď čo iné nám zostávalo, keď sa nám začali rúcať naše sny, naše životy? Kto iný by sa mal stať mojím spolubojovníkom v ťažkých časoch, ak nie práve ty? Kto by nás mal objať, ak nie my dvaja navzájom?
pinterest.com
No ty si vtedy mlčal… Viem, že si chcel niečo povedať, ale zahnal si tieto slová preč. Iba si sa nadýchol, prehltol si vetu, ktorú si mal na jazyku, a pokrútil si hlavou. A ja som vedela, že je koniec. Koniec, ktorý sa už odvrátiť nedá, pretože je tak definitívny, tak zlý a tak bolestivý, že ja už voči nemu nezmôžem nič.
Mám to vyčítať nám, alebo životu?
Bola to skúška, ktorou sme neprešli? Znamená to, že náš vzťah bol príliš slabý na to, aby ustál problémy? Bola to vlastne láska, alebo len vzplanutie, ktoré sa raz muselo uhasiť? Bol nám ten koniec predurčený už na začiatku, visel nad nami od prvého okamihu, kedy sme sa do seba zaľúbili?
Neviem na tieto otázky nájsť odpoveď. A nechcem si priznať, že sme boli príliš slabí na to, aby sme bojovali spoločne. Namiesto toho sme bojovali každý zvlášť a ku koncu už aj jeden proti druhému.
Raz chcem stretnúť niekoho, kto si v tých najťažších časoch uvedomí, že nech sa deje čokoľvek, budeme tu… Stále pre seba, jeden pre druhého. Niekoho, kto pochopí, že najväčšiu silu v sebe máme práve vtedy, ak na všetko nie sme sami. Že ak sa v blízkosti nachádza osoba, s ktorou možno plakať v objatí, dá sa prekonať úplne všetko.
Len sa netreba vzdávať. A nezabúdať na to, že láska nie je len o pekných obdobiach. Skutočná láska musí prekonať aj nepriazeň. Inak to, žiaľ, láska nie je…
Autor: Bianka
Coverphoto: pexels.com
