Myslela som si, že to, že na teba nemôžem zabudnúť je len prechodný stav. Ale trvá už akosi pridlho. 

No aký čas je dosť dlhý, aby aspoň jeden z nás zabudol na to, čo sme spolu prežili? Hádali sme sa a ľúbili ako s nikým dovtedy. Napriek tomu, že všetci okolo nás sa vzájomne klamali a klamali aj nám, k sebe sme boli vždy úprimní. Dokázali sme si úprimne priznať, že to ďalej nejde. Že nemôžeme byť spolu, aj byť šťastní súčasne.

Hľadal si ma niekedy tak, ako ja teba? Mal si pocit, že to bezo mňa už nevydržíš tak ako ja bez teba?

pinterest.com

Že na teba nemôžem zabudnúť nie je prechodné obdobie, ale stav, ktorý nastal, keď tu nie si. Ver mi, niekedy mi chýbaš tak, že mám chuť rozbehnúť sa k tebe a na kolenách ťa prosiť, aby si sa vrátil. Potom však hrdo zdvihnem hlavu, pretože si spomeniem na svoju hrdosť. A na to, že ťa už nesmiem mať rada.

Nemala by som na teba ani myslieť, ale zanechal si v mojom živote nezmazateľné miesto. Miesto, ktoré bude vždy patriť len tebe. Vždy budeš mojou súčasťou. Aj keď si už preč a nikdy sa nevrátiš, v mojom srdci budeš navždy.

Budem ťa vidieť vždy, keď sa pozriem do minulosti. Budem počuť tvoj hlas vždy, keď sa započúvam do tlkotu svojho srdca. Vždy, keď si dlaňou prejdem po tvári, budem cítiť tvoj dotyk. A vždy, keď zavriem oči, budem cítiť tvoje objatie. Bude to, akoby si nikdy neodišiel.

Tak veľmi som sa snažila tváriť, že som v poriadku, až som tomu sama uverila. Ale teraz, o jednej v noci, naozaj nemám chuť nosiť masku. Keď sa ma dnes kamarátka opýtala, či som naozaj v poriadku, pomyslela som si: Vieš, myslím naňho každú chvíľu počas dňa, kamkoľvek sa pohnem, idem sa zblázniť, keď o ňom nič neviem, a cítim sa byť absolútne stratená bez jeho prítomnosti… No odpovedala som jej: ,,Jasné, že som!”

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nesprávna láska

Som unavená z neustálych spomienok.

Unavená z toho, že už nemám ani slzy, z toho, že sa celý môj život rozpadol odo dňa, keď si odišiel. Som unavená z toho, že nespoznávam samú seba. Dusím v sebe množstvo vecí, ktoré by som ti chcela povedať, ale už nemôžem. A pri každej padajúcej hviezde si želám iba to, aby si sa vrátil. Myslím, že som unavená spôsobom, ktorý môže zmeniť jedine čas. Obrovské množstvo času. 

pinterest.com

Keď sme boli spolu, nikdy by mi nenapadlo, že si raz budem tie chvíle premietať v hlave donekonečna a strážiť ich ako poklad. Ale žiaľ, tie spomienky blednú. Strácajú farbu. Jediné, čo nestráca farbu sú pocity. Pretože cítim stále to isté, bez ohľadu na to, či si pri mne alebo nie.

Som stratená už príliš dlho, viem. Život totiž nezastal pre jedno zlomené srdce. Lenže stále neviem, ako sa mám dostať späť do života bez teba. Nedokážem si zvyknúť na to, že tu nie si. Každý nádych bez teba je utrpením. Tisíc krát si nahlas poviem, že ťa už nemilujem v snahe oklamať samú seba. Ale potom sa ozve tichý hlások v srdci volajúci tvoje meno a ja viem, že celý ten čas, kedy som bola presvedčená, že som z toho už vonku, je stratený. 

Možno raz príde deň, keď sa naučím žiť bez teba. Deň, keď sa pri spomienke na teba usmejem a budem dúfať, že si šťastný a že ti život nepripravil trpkú cestu. Budem dúfať, že si plníš svoje sny, že miluješ a si milovaný tak, ako si zaslúžiš. Možno raz príde deň, keď za tebou prestanem plakať. Ale nikdy mi neprestaneš chýbať. Aj keď prejde veľmi dlhý čas, to, čo bolo medzi nami, vždy ostane tak bolestivo nedokončené.

Viem, že ma ešte čaká šťastie. Viem, že keď sa zmierim s tým, že si už ďaleko, budem znova šťastná. Ale ešte to nejde. Raz to príde. Ale ešte to chce čas. 

coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre