Každá z vás to zažila. Určite poznáte ten pocit, keď ste v jeho blízkosti… motýle v bruchu, splašený tlkot srdca, hrča v krku a z vás nevylezie ani len hlások. Hlavou vám prúdi milión myšlienok, no ani jednu neviete dostať von. Prečo? Je to predsa len obyčajný chalan, no pre vás tak obyčajný nie je, viem…
Ani pre mňa nebol. Roztrasené kolená a hrča v krku bola pri našom stretnutí pravidelným javom. Videla som v ňom to roztomilé, hravé dieťa, ktoré sa ukrýva v každom z nás.
Vytvorila som si ilúziu o dokonalom mužovi, ktorý si ma omotal okolo prsta.
pexels.com
Stačili mi naše občasné stretnutia v partii, pohľady, úsmevy a nesmelé bozky. Bola som šťastná za každú minútu strávenú s tebou. Ja sama som si vymýšľala výhovorky, prečo si ma nepozval von, prečo si mi nenapísal, prečo sme nestrávili ani jedinú chvíľku osamote.
Stále som ťa ospravedlňovala, ale pred kým? Samozrejme, pred sebou. Nemusel si ani pohnúť prstom, všetko som to urobila za teba. Nie, ani len na jeden jediný moment mi to celé neprišlo zvláštne. V mojej hlave bolo všetko v poriadku. Prišli momenty, kedy sme sa nevideli dva týždne a ja som začala pochybovať a pomaly som sa dostávala spod tvojej moci. Ale len dovtedy, pokiaľ som ťa zas nestretla a neroztopila sa v tvojom pohľade.
No nič netrvá večne, konečne prišiel zlom a mne spadli z očí ružové okuliare.
Prestala som ospravedlňovať tvoje konanie, teda lepšie povedané, nekonanie a z toho milého, hravého, neodolateľného muža sa v mojich očiach stal vypočítavý sebec. Uvedomila som si, že to krásne, čo som v tebe videla, som si vytvorila ja sama. Poviem vám, obraz v mojej hlave bol krásny, no krásne sa aj líšil od reality.
Je zaujímavé, ako rýchlo nás hlava vie oklamať a vytvorí si presne to, po čom práve túžime. Uvedomila som si, koľko času a úsilia som vložila do niečoho, čo vlastne ani neexistovalo. Konečne som si uvedomila, že už nechcem zostať tam, kde o mňa nikto nejaví záujem, uznala som, že čas, ktorý som ti obetovala, som mohla obetovať niekomu, kto by o to stál a vážil si to.
A teraz? Spomienky na teba padajú do zabudnutia ako vodopád padá do jazera… občas príde náraz o skaly a mňa to stále zabolí, ale potom znova nastane úľava a spomienky padajú hlbšie.
Autor: Jana Bučková
Coverphoto: Photo by Léa Dubedout on Unsplash
