Vraví sa, že strach je náš najväčší nepriateľ. Brzdí, obmedzuje, má milión proti a žiadne pre. Existuje v toľkých podobách, že jeden človek za jeden život ho nestihne dokonale spoznať.
Každý z nás má strach z niečoho iného. Niekto sa bojí tmy, niekto slnka, niekto vody, niekto výšok…
Ja som sa bála teba…
Od prvého momentu, čo som ťa stretla, až po teraz, keď sedím sama uplakaná na zemi v byte, ktorý sme ešte pred hodinou nazývali našim spoločným. Bože, ako veľmi by som chcela mať aspoň kúsok z tvojej sebeckosti!
Škoda, že už si ma to nestihol naučiť. A ešte viac ma mrzí, že som nepočúvala ten môj strach. Predtým. Skôr. Predtým, ako si ma naozaj nadlho, veľmi, boľavo, sebecky zničil.
pinterest.com
Sedím tu sama v okne – vieš, tam, kde si ešte v stredu sedel so mnou. Pozerám sa do skrine, kam som ti ešte včera ukladala ožehlené veci. Zrazu je úplne prázdna…
Myslíš, že to cíti tak, ako ja?
Lebo ja sa cítim prázdna, že by sme si chvíľku rozumeli. Asi ju hneď zajtra naplním nejakými peknými vecami. Možno kvetmi, sladkými rečami, úvahami o budúcnosti. Tak ako ty mňa, keď si vedel, že si niečo pokazil.
Budem k nej milá, pozorná, dám jej všetko, čo budem vidieť, že potrebuje. A keď to bude najkrajšia a najšťastnejšia skriňa na svete, poviem jej, že ma to mrzí, že už ju mám veľmi dlho, že síce mi s ňou bolo dobre a plnila svoj účel, ale našla som si novú, je väčšia, má viac úložného priestoru, ľahšie sa s ňou manipuluje a je praktickejšia.
A potom ju budem sledovať…
Či padne sama, alebo bude potrebovať ešte jeden kop. Takú tú ranu z milosti. Naučila som sa ju dávať… Vieš, od teba… Tak ak by to potrebovala, strach nemám.
Neviem, či som niekedy milovala niekoho v živote viac ako teba. Či som sa niekomu otvorila viac ako tebe. Ukázala celé svoje vnútro a nehanbila sa zaň. Tak ako ona. Bola tu pre teba každý deň a každý deň si si z nej zobral len to, čo si potreboval. Viac nie. Dnes si zrazu potreboval všetko a nechal si ju prázdnu. Tak ako mňa…
Autor: Monika Czaniková
Coverphoto: Photo by Drew Coffman on Unsplash
