Určite aj ty premýšľaš nad tým, ako sa to mohlo stať, a možno viníš aj seba. Veď prečo inak by sa to skončilo tak, ako sa to skončilo? Vieš, tak to chodí, ak si pripustíme k telu niekoho, koho by sme sa radšej mali strániť. Po čase už ani nevieme, čo presne cítime, a nechceme si priznať, že nás ten druhý naozaj nemiluje. Iba to hrá, alebo si už ani s touto fraškou nerobí starosti. Tak radšej obviňujeme seba, že sa nesnažíme dosť…

No, prosím, uvedom si jedno… O lásku sa nebojuje, to nie je trofej. O lásku, o jej vznik, o city toho druhého sa nemôžeme snažiť. Vyvíjať snahu môžeme v práci, aby sme dosiahli ďalší úspech a mali pocit, že sa realizujeme tak, ako chceme.

pinterest.com

No láska vzniká sama. Úplne sama od seba a jediná povinnosť, ktorá zostáva na našich pleciach, je nedovoliť jej zaniknúť. Nenechať ju ležať niekde v kúte a starať sa o ňu, keď už zavítala do našich životov a spojila nás s niekým, s kým sú všetky city obojstranné.

No ty si pravdepodobne toto šťastie nemala…

Áno, je to šťastie, stretnúť človeka, ktorého nielen miluješ ty, ale aj on teba. Pretože dnes je to skôr čosi výnimočné. V dnešnom svete, v ktorom sa priority zmenili až tak, že je to na zaplakanie, je láska skutočne raritou.

A ty si stretla niekoho, kto ťa prinútil zabudnúť na seba. Kto chcel od teba viac, ako bol on ochotný dať. Nechcel ťa, no nechcel ťa ani pustiť. Páčilo sa mu, že má všetko, a on nemusí poskytovať nič. Sem-tam si zažila bezstarostné obdobie, kedy si na chvíľu mala pocit, že je všetko tak, ako má byť. No to bol zámer… Občas zaťal zuby, občas ťa obdaril svetlou chvíľkou, aby si mu predsa len neutiekla.

Bola to len hra…

Hra z jeho strany, ktorej pravidlám nerozumel nik, ani on sám. Jednoducho žiadne pravidlá nemala, a preto sa na jej konci cítiš tak, ako sa cítiš. Bola to len hra, ktorú si mala čím skôr opustiť, ale nakoľko si verila, že si stretla niekoho, komu sa oplatí dokázať hĺbku svojich citov, zostala si.

Bola to len hra, ktorá ťa prinútila siahnuť si na vlastné dno a pocítiť, aké to je, keď miluješ ako jediná a ten, ktorý by ti mal byť oporou, ťa oberá aj o posledné zvyšky síl. Dovolila si, aby sa k tebe priblížil niekto, kto nevie milovať, kto nevie, čo chce, a kto dbá len o to, aby na chvíľu uspokojil svoje túžby.

pinterest.com

Bola to len hra, do ktorej si sa nevedomky zaplietla, pretože si verila, že obaja chcete to isté – lásku prijímať aj dostávať. Bola to len hra, ktorá – ver, alebo nie – ťa mnohému naučí. Keď všetko prebolí (a prebolí to tak rýchlo, ako budeš chcieť ty), uvidíš aj to, čo si dovtedy vidieť nechcela.

Pochopíš, že nikoho sa neoplatí naháňať…

Pretože tí, čo k nám nepatria, nám raz aj tak utečú. Budeme večne bežať za nimi, diviť sa, prečo neustále menia smer, a hoci ich sem-tam dobehneme, bude to len naoko. Dobehnúť niekoho, kto nemá kráčať spolu s nami, totiž nie je možné.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Najväčšie zlo páchajú ľudia, ktorí nedostali to, čo chceli

Musíš si uvedomiť, že sa o tento vzťah neoplatí bojovať. Musíš nájsť tie posledné zvyšky hrdosti a začať na nich stavať ďalšie poschodia, aby si raz v budúcnosti opäť bola sebavedomou ženou, ktorá si do života privolá niekoho, kto za to stojí. Pretože každý z nás môže byť šťastný a milovaný. Len ešte predtým musí svoje srdce naučiť, že milovať a byť len hračkou v niekoho rukách je obrovský rozdiel…

Autor: Lucia M.

Coverphoto: Photo by Brooke Cagle on Unsplash

Facebook komentáre