Všetko sa to začína tak nevinne. Poznali sme sa cez priateľov, pridali sa do kontaktov na sociálnych sieťach, doslova sme prepísali večery… Spoznávali sme sa viac a viac, až nakoniec prišiel deň, keď sme išli prvýkrát spolu sami von. Obaja sme z toho mali tak trochu strach – ty si sa liečil z minulosti a predošlého vzťahu a ja nebola zahojená z rán, čo som poslednou dobou schytala…
Boli sme jednoducho dvaja zlomení ľudia, ktorí si k sebe hľadajú cestu. Ale ako sa hovorí… Ak nie si zo svojich rán vyliečený, nemal by si začínať nový vzťah, pretože ublížiš niekomu druhému. No nás to k sebe ťahalo viac a viac, nemohli sme tomu vôbec čeliť, a nakoniec nás to pohltilo úplne.
pinterest.com
A to bolo asi to, čo sa nemalo stať…
Na začiatku každého vzťahu je vždy samé slnko a dúha, ale po nejakom čase prídu aj mračná, hádky, ktoré sú častejšie a častejšie. A ja cítim, ako nás to od seba oddeľuje. Za každou búrkou vyjde slnko. A je to pravda, ale vyjde zas len na chvíľu…
A tak to išlo stále a stále dookola, a ja som si neuvedomovala, ako mi to vlastne ubližuje. Zamilovala som sa predstavy o tebe, do predstavy, aký si, a to bez toho, aby som si o tebe vôbec zistila viac.
Bol si taký dobrý klamár… Verila som ti každé slovo, každú vetu, čo si kedy povedal, naozaj som ti verila aj to, že ku mne niečo cítiš. Ale všetko to bola len lož. Bola to jedna veľká pretvárka. Na začiatku si naozaj vo mne videl babu, ktorú chceš mať – bola som pre teba taká nejaká predstava niečoho nevinného, ktorú si chcel získať, pretože svoju nevinnosť si už dávno stratil.
Predstavovala som pre teba niečo ako trofej, ktorú proste musíš získať, a keď sa tak stane, odložíš ju na poličku, kde na ňu bude sadať prach…
Čas utekal, no my sme sa cez všetky tie hádky a urážky k sebe vracali stále dookola…
Vedeli sme, že bez seba nemôžeme byť, ale že nedokážeme byť ani spolu. Bol to problém, ktorý nemal riešenie, veta, ktorá nemala konca… Vedela som, že nie si vyliečený z tvojho predošlého vzťahu a že tvoje rany sú stále hlboké. Ale nevedela som, že tie rany sa ti zaryli tak hlboko, že to z teba urobilo iného človeka.
Ubližoval si ľuďom okolo, všetkých si od seba odháňal a urážal, dokonca aj k členom tvojej rodiny si sa správal príšerne. Tvoj neustály nátlak, zlosť a psychické vydieranie mi ubližovalo, ale nebolo úniku. Bála som sa od teba utiecť, nevedela som, ako sa zachováš a čo urobíš.
pinterest.com
Bála som sa každého nového dňa…
Ty si stále klamal, urážal, ubližoval. A to najhoršie bolo, keď som zistila, že nie som tá jediná, že hádky so mnou boli úmyselné, aby si si mohol ísť užiť s inou. A ja som ďalej trpela a všetko som tolerovala. A vieš, prečo?
Pretože som ťa milovala. Milovala som toho človeka do ktorého som sa na začiatku bezhlavo a slepo zamilovala. Časť zo mňa to nechcela vzdať a dúfala, že sa zmeníš, že budeš taký, ako predtým. Áno, zmenil si sa, ale k horšiemu. Človek, pre ktorého by som bola ochotná všetko obetovať, bol preč, a zostal tu len človek, s ktorým by som už nechcela mať nikdy nič spoločné…
Ale ako sa má človek odpútať, keď tak slepo a bezhlavo miluje, aj napriek všetkému ublíženiu? Možno keby sme sa spoznali až teraz, nebolo by to tak chaotické. Bola by som o niečo rozumnejšia a ty zasa vyliečený.
Niekedy nechávame zájsť veci príliš ďaleko, aj keď nás nerobia šťastnými…
Musíme si uvedomiť svoje hodnoty, aby sme už nikdy nikomu nedovolili tie hodnoty spochybňovať a znižovať. Mali by sme byť šťastní, no nielen navonok, ale aj vo vnútri. Cítiť sa tak naozaj!
Mali by sme sa naučiť dávať zbohom všetkému, čo nás nerobí šťastnými, a všetkému, čo nám ubližuje. Možno ty, čo to teraz čítaš, prežívaš rovnaký príbeh, alebo aspoň podobný dej. Nenechaj so sebou vytierať podlahu, máš na oveľa viac. Máš právo byť šťastná, a to zaslúžene…
Máš nárok na to, aby si sa každé ráno tešila z nového dňa. Nestrácaj čas s niekým, kto si ťa neváži. Venuj ho tým, ktorí tu pre teba boli, aj keď sa celý svet na teba rúcal. Žijeme len raz. Tak nech ten život stojí naozaj za to!
Autor: Denny
Coverphoto: Photo by George Gvasalia on Unsplash
