Asi to poznáš… Ten pocit, keď ťa unavuje vlastný život, z ktorého sa stala jedna dookola sa opakujúca epizóda. Stále tie isté problémy. Stále rovnaké zvady, nedorozumenia, nepríjemné pocity. Dni ako všetky iné, potichu sa zlievajú dokopy a ani si nespomínaš na to, kedy si sa naposledy tak od srdca rozosmiala. Kedy ťa niečo potešilo tak, že sa ti v očiach zjavili slzy. Kedy si mala v sebe nádej a odhodlanie ráno vstávať z postele. Kedy si bola jednoducho… Šťastná, pochopená, naplnená entuziazmom a chuťou žiť.
Lenže… Žiť… Hm, tam je ten problém. Nechce sa ti do toho, nie tu a teraz, keď pred sebou nevidíš žiadne východisko a už vôbec nie to povestné svetlo na konci tunela. Prežívaš, lebo žitie, to je pre teba momentálne príliš vzdialená méta. Kráčaš v tom tuneli príliš dlho na to, aby si si v sebe ešte dokázala udržať presvedčenie, že nejaký koniec s legendárnym svetielkom vlastne existuje. Pochybuješ o tom. Prijímaš realitu, nič od nej neočakávaš, možno s malou dušičkou iba to, že bude k tebe aspoň trochu a aspoň niekedy konečne láskavá.
unsplash.com
Proste máš chuť sa zbaliť, nevedno kam…
Chceš pred tým všetkým utiecť. Začať odznovu. Zbaliť si tie najnutnejšie veci, skutočne len pár nevyhnutných drobností, pretože si so sebou nechceš vláčiť žiadne zbytočnosti, ktoré by ťa len ťažili a boli by pre teba pripomienkou toho, čo sa stalo predtým. Chceš všetko odhodiť a nič si so sebou neťahať, pretože vieš, že momentálne ku šťastiu nič materiálne nepotrebuješ. Predstava, ako niekde hľadíš do prázdna úplne sama, tisícky kilometrov od všetkého a všetkých, v tebe vyvoláva zvláštny pokoj. Chceš nový život. Novú štartovaciu čiaru. Slobodu a sladké zabudnutie…
Bez ľudí, ktorých meno dnes ešte stále nevieš vysloviť nahlas.
Bez vzťahov, ktoré ťa unavujú a nútia ťa o sebe pochybovať.
Bez spomienok, pre ktoré si sa možno i znenávidela seba, pretože dnes by si sa v rovnakej situácii zachovala úplne inak.
Bez tých slov, ktoré si dodnes prehrávaš v hlave a stále znejú rovnako trpko.
Bez všetkých, ktorým si doteraz niečo odovzdala, no oni tebe okrem skľučujúcich pocitov, ktoré sa natrvalo udomácnili v tvojej duši, neodovzdali nič.
Chceš, aby to bola minulosť. Minulosť, od ktorej si konečne predelená precízne odvedeným chirurgickým rezom. Hľadáš únik. Nie východiská, ale nový začiatok. Od nuly. Od bodu, kedy zahodíš všetko, čo si si predtým vybudovala a v čom si sa kedysi zmýlila.
unsplash.com
Ach, dievča, aj ja som to kedysi chcela…
Presne toto bolo pred časom mojím jediným snom. Odísť preč, kamsi do neznáma, pokojne len v tom, čo mám práve na sebe. Nič si nebaliť na cestu, nemať žiadny plán, nikomu nezakývať na rozlúčku, nechať všetkých tam, kde sú, a utiecť hľadajúc seba, moje šťastie, moje všetko, čo mi predtým iní vzali. Bez slova a bez vysvetlení, pretože i ja som na mnoho vysvetlení u niektorých ľudí márne čakala. Nič nelepiť, žiadne vzťahy neopravovať, proste sa na ne vykašľať. Nie preto, že by som sa cítila zbabelá. „Len“ som mala všetkého už dosť. Plné zuby, ako sa hovorí. Už som tomu všetkému doposiaľ venovala príliš veľa energie na to, aby som bola ochotná vysloviť aspoň posledné zbohom. Sny sa stali mojím bremenom, túžby ťažkými okovami.
Snívala som o tom, až kým sa vo mne neprebudila hrdosť. Hrdosť, ktorá mi zaklopala na dvere a spýtala sa ma, či mi iní za to skutočne stoja… Za ten útek, za všetku tú energiu, ktorú by som musela vynaložiť do nového začiatku. Stoja mi za to, aby som pre nich odhodila všetko, čo teraz mám? Stála by som za to ja im?
Bola to pre mňa síce predstava lákavá…
Stále ma to niekam preč ťahalo, priznávam. Ale zároveň som si každým dňom uvedomovala, aké to je nerozumné. A vlastne i absurdné. Čoraz viac a viac som sa pýtala prečo… Prečo by som to mala urobiť? Prečo neexistuje žiadne iné riešenie? Prečo by som mala znovu obetovať všetko tým, pre ktorých som to už raz urobila?
Chcela som sa zbaliť, utiecť do neznáma a začať odznova. Ďaleko od všetkých, ktorí mi kedysi prirástli k srdcu viac, ako by si zaslúžili. Chcela som všetko nechať tak… Ale potom som zistila, že nemusím prekopať svoj život od základov, aby som bola znovu šťastná. Stačí, ak urobím jednu vec… Vylúčim zo svojho života tých, ktorých hry ma unavujú. Nevymažem nič z toho, čo som si vybudovala ja. Vymažem tých, ktorí na chvíľu otriasli mojím svetom. A to bude úplne stačiť. Žiadne radikálne zmeny. Len pevné rozhodnutia, za ktorými si budem hrdo stáť, a niekoľko zavretých dverí, ktoré nikdy viac znovu neotvorím.
Coverphoto: Photo by Maksim Istomin on Unsplash
