Bolí ma srdce. A jediné, na čo sa teraz zmôžem, je o tom písať. Nevládzem o tom hovoriť a prizerať sa, ako nie som schopná opísať to slovami. Nevládzem bojovať so sebou a s našimi spomienkami. Nevládzem už robiť nič. Toto je nateraz moja posledná záchrana. Bolí ma srdce natoľko, že všetko naokolo zastalo. Znehybneli hlasy druhých ľudí, prítomnosť zostala stáť na mieste. Dokonca aj tma okolo mňa pôsobí, že sa jej nechce odísť. 

Možno tá tma vychádza zo mňa. Možno to, čo sa stalo, vo mne zhaslo všetko svetlo. Svetlo mojej duše aj môjho srdca. Možno som to zhasla ja. Možno ty… Možno my obaja spoločne nevediac, čo vlastne páchame.

unsplash.com

Bolí ma srdce…

Bolia ma moje spomienky. Tie, ktoré by sme mohli nazvať našimi. Neviem, ako mám s nimi naložiť. Či sa zamýšľať nad tým, či boli skutočné, alebo sa na ne hnevať, pretože ma rozplačú vždy, keď to najmenej potrebujem. Neviem, či v nich mám hľadať záchranu alebo ich považovať za nepriateľa. Neviem, či moje srdce hladia alebo doň zarývajú ďalšie ostne. Neviem, či si mám tisíc vecí vyčítať, či mám len pasívne prijať všetky rany alebo sa ešte posnažiť… O čo konkrétne, to už neviem ani ja sama.

Kdesi v kútiku duše viem, že toto sa už zlepiť nedá. Viem, že to bolo príliš silné – náš začiatok aj náš koniec. Pokašľali sme toho veľa. Každý ďalší pokus by pre nás znamenal len znovuotvorenie rán. Vláčilo by sa to s nami po celý ten, čo by sme opäť bojovali. O seba, o nás dvoch, o záchranu minulosti, ktorá je však dávno pochovaná. 

Bolí ma každá jedna spomienka… 

Tie, ktoré zachytávajú naše začiatky. Bolí ma to, že odvtedy prešlo toľko času a zároveň sa aj toľko toho zmenilo. Bolia ma spomienky, kedy sme už vedeli, že chceme byť spolu. Je v nich tvoj smiech, tvoje pohľady, tvoje dotyky. Stále ich cítim na koži, stále je všetko také čerstvé a živé. Nejde to vymazať. Chvíľami sa mi zdá, že je natoľko živé, akoby si bol stále tu. A potom si vybavím všetko, čo sa stalo potom… Presne tieto zážitky ťa odo mňa vzdialia a odvlečú opäť do mojich spomienok.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Život ako taký

Bolia ma spomienky, v ktorých som tušila, že sa stane niečo, čo nechcem. Bolia ma tvoje slová. Každé z nich mi doteraz zvoní v ušiach. Bolí ma aj to, čo si nikdy nepovedal. Bolia ma vety, ktoré sme jeden pred druhým skryli. Bolia ma slová, ktoré sme báli vysloviť, za ktoré sme sa hanbili. Bolí ma všetko, čo som pred tebou schovávala, pretože som sa za to hanbila. Pritom si to isté možno cítil aj ty. A tak sme jeden druhého nechali napospas vlastnej samote, hoci sme vtedy ešte stáli vedľa seba.

unsplash.com

Bolí ma tvoj hnev, moja bezmocnosť… 

Bolí ma srdce. A ja neviem, čo si s tým počať. Viem, že už nič nezmením. Nezvrátim koniec, ktorý medzi nami preťal to puto. Nedopoviem to, čo som mala povedať predtým, v správnu chvíľu, v správny čas. A nezmením ani to, ako sa cítim teraz. Tak len plačem a očakávam úľavu, ktorá zatiaľ neprichádza.

Viem, že aj z tohto momentu sa raz stane spomienka. Viem, že nebude navždy mojou realitou. A to mi dáva nádej… Že ak sa skončilo to, čo bolo medzi nami, musí sa raz skončiť aj táto bolesť. Nič nie je trvalé ani večné. To je to, čo ma zlomilo. Zlomilo predtým… A teraz je to mojou nádejou. 

Autor: Miriam

Coverphoto: Photo by Matei Marcu on Unsplash

Facebook komentáre