Vedela si, že takto ďalej nechceš byť. Že nechceš, aby to ostalo tak, ako to je, no nemala si potrebu riešiť to. Nemala si tú potrebu rozvíjať sa a formovať. Nechcela si sa posunúť. Prežívala si s vedomím, že to nejako dopadne. Že sa to raz zmení. Že to raz bude možno inak. Nevedela si, čo chceš, pretože si si myslela, že to nie je reálne. Chcela si to iba naoko. 

Ak by to bolo skutočne tak, ako tvrdíš, neuspokojovala by ťa iba tá predstava niekomu patriť. V mysli. Bolo to iba naoko, no to si si možno uvedomila až teraz. 

pinterest.com

A možno, že si to ešte len uvedomíš…

Bili sa v tebe dve osobnosti. Čo ak budem sama, a preto mi stačí myslieť naňho a mám voľnosť. Pomyselne sa s ním spájať bez toho, aby si to potrebovala riešiť navonok. Bez toho, aby si mala tú potrebu vravieť mu to a snažiť sa. Bolo to len naoko.

Prišli chvíle, kedy si bola možno psychicky na dne, no keď to odoznelo, vrátila si sa opäť k svojmu ľahostajnému ja. Nemala si tu potrebu riešiť to, nechcela si sa kdekoľvek posúvať, pretože si v mysli nahovárala samu seba, že sa to neskončí, i keď si už dávno vedela, že ten koniec proste dávno nadišiel. Možno ťa desila predstava, že ostaneš sama. Lenže ako to v skutočnosti bolo?

Človek, ktorý sa vyrovná sám so sebou, nemôže byť predsa nešťastný, keďže mu nič nechýba.

Len ťa sťahoval ku dnu. Držal ťa a bránil ti žiť. Bránil ti posunúť sa, bránil ti chodiť a premýšľať. Zaberal ti snáď všetok voľný čas myšlienkami, no pritom stačilo tak málo…

Odtrhnúť sa…

Stačilo si sama so sebou vydiskutovať, že to, čo nechceš pustiť, sa skončilo už dávno. Stačilo ti zmieriť sa s tým a konečne si priznať, že si sama. Že si voľná. Že ho už viac nepotrebuješ. Že už viac nepotrebuješ zaspávať s pocitom, že ťa kdesi v diaľke čaká a je tvojou istotou. Žijeme v dobe, kedy nie je isté už ani to, že sa ráno prebudíš. Veď všetko sa raz skončí.

pinterest.com

A tak prišiel ten prelom. Prelom, za ktorý si istotne vďačná. Cítiš, akoby z teba opadla možno všetka ťarcha sveta, no pritom si sa nemala zle. Nič si nerobila. Netvrdím, že je to zlé, len buď rada, že si dospela tam, kde si teraz. Nie je to jednoduché rozhodnutie, no už bolo načase zahodiť minulosť. Bolo načase zamyslieť sa a posunúť. A pritom stačila jedna veta. Jedna myšlienka. Jedno uvedomenie si. Že ho nepotrebuješ. Že už od neho viac nezávisíš. Že už k nemu koniec koncov asi nič necítiš. Že ho už dennodenne nevyhľadávaš pohľadom. Že pri zaspávaní už viac nie je poslednou myšlienkou tvojho dňa.

A tak si zaspala s pocitom, že si voľná…

A s rovnakým si sa zrejme aj prebudila. A to všetko je úplne v poriadku. Je v poriadku uvedomiť si, že ti to nedáva zmysel. Je v poriadku byť sama. Veď koniec koncov, celé tie roky si sama bola. Klamala ťa len predstava a vidina komusi patriť a niekoho vlastniť. Dávam ti voľnosť – čím skôr si to uvedomíš, tým skôr ťa prestane ťahať k zemi.

Tvoje skutky a myšlienky budú opäť veľké, opäť bez hraníc. Môžeš snívať. Len si uvedom jedno, ak nemáš tú potrebu riešiť to, nechaj ho ísť. Ak ti to vyhovuje tak, ako to je, vydiskutuj si sama so sebou, kam si sa za tie roky posunula.

Život nie je o hodinách strávených hraním kariet za obrazovkou telefónu, nie je o vymenených správach so svojou spriaznenou dušou. Život je to, keď si konečne uvedomíš, čo chceš dosiahnuť, robíš všetko pre to a vzdelávaš sa.

Pokojne čítaj, pokojne choď, len si uvedom, že ak si nemala tú potrebu prihovoriť sa mu päť rokov, je načase povedať si, že je koniec a neživiť v sebe city falošnou nádejou.

pinterest.com

Možno si myslíš, že by si nemala byť rada, že by si nemala byť šťastná a pochybuješ, že je s tebou niečo zle, no počúvaj… Nie, nie je. Všetko je úplne v poriadku, veď kto sa teší bolesti? Kto sa teší, ak ho privalí skala? Je to možno až príliš nechutné prirovnanie, no aj keď sa cítiš úplne voľná a ľahká ako pierko, už bolo načase.

Máš na to právo…

Netvrdím, že tých päť rokov si stála na mieste a boli len trpkou stratou času. Poďakuj sa mu. Poďakuj sa mu, pretože len vďaka nemu si tam, kde si teraz, s tým, s kým si. A poďakuj sa aj sebe, že si tie otravné myšlienky ísť za ním neposlúchla. Poďakuj sa im, že neboli natoľko silné, aby si spravila niečo, čo by si teraz možno ľutovala. A možno vôbec nie.

A keď si uvedomíš všetko toto, zistíš, že si vlastne celkom voľná a byť sám je požehnanie. Otvára ti to oveľa viac možností, ako stále dúfať, že príde za tebou sám a ponúkne ti rameno.
Tak ho nechaj ísť. A choď aj ty.

Druhým smerom.
Bež.
Si voľná…

Autor: Lenka

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Starej kapitole vravím zbohom, novej vravím vitaj

Coverphoto: Photo by Amy Treasure on Unsplash

Facebook komentáre