Zabudni na vety: Zabudni na to… Nechaj to ísť. Ono to prejde… Pretože práve takéto odpovede dostávame, keď sa rozhodneme niekomu zveriť s tým, ako sa cítime. Odkryjeme pred ním svoju dušu, nazrieme aj tam, kam sa osamote bojíme nahliadnuť, a namiesto toho, aby sme konečne venovali pozornosť svojim citom, nám je odporúčané zabudnúť. No práve vtedy si ubližujeme najviac…

V týchto chvíľach naše srdce potrebujeme pozornosť. Potrebuje cítiť, že stojíme za ním, hoci nič zrazu nie je ľahké. Potrebuje byť vypočuté a posledné, čo by sme mali spraviť, je zamietnuť jeho hlas pod koberec a žiť tak, akoby sa nič nedialo. Lenže ono sa niečo deje… Deje sa toho tak veľa. Čosi nie je v poriadku a samo sa to nenapraví.

pinterest.com

Každý pocit, ktorý pred sebou zatajíme, v nás zostane už navždy…

Všetko, čo cítiš, je tvoje. Každý jeden pocit, každá emócia, každá slza či tlak na hrudi sú výsledkom tvojho hľadania, vnímania a pozorovania. Vznikli, keď ti bolo ublížené. Keď si milovala a táto láska bolela. Keď si sa cítila sama. Keď si nevedela, či unesieš tlak, ktorý je na teba vyvíjaný. Keď si sa bála, čo bude ďalej, keď si sa strachovala, či niekoho nestrácaš.

V momente, keď sa prinútiš na to nemyslieť, strácaš sa aj samu seba. Vzďaľuješ sa od seba tak veľmi, ako sa od teba vzďaľujú iní. Prestávaš si rozumieť a zrazu sa ťa dotknú aj veci, ktoré by si predtým prehliadla. Všetko, čo bolo kedysi zrejmé, je dnes tak nepochopiteľné. Deje sa to práve preto, že potláčaš seba. Brániš sa tomu, čo je v tebe ukryté, avšak vieš… Pred vlastnými pocitmi nikdy neujdeš.

Brániť sa pocitom znamená ignorovať samu seba… 

Tvoje túžby, tvoj strach, otázky, ktoré sa ti víria hlavou. Zapieraš svoje zraniteľné ja a robíš ho zraniteľným ešte viac. Tam, kde iní zanechali škaredé rany, ty pridávaš ďalšie, pretože sa snažíš zabudnúť. A hoci rany na duši potrebujú čas, potrebujú aj pozornosť.

Ak chceš plakať, neusmievaj sa. Týmto úsmevom možno potešíš niekoho blízkeho, ale ublížiš ním sebe. Tvoje srdce nebude rozumieť tomu, prečo to robíš. Bude to vnímať ako signál, ktorým mu dávaš najavo, že sa ti neprihovára dosť hlasno. A preto nepotrvá dlho a začne kričať hlasnejšie.

Ak tvoje srdce stále miluje, nezakazuj mu to. Dopraj mu čas. Síce tejto láske obetuješ ďalšie dni, no neskôr zistíš, že to malo význam. Vieš, ak by si ignorovala vlastné srdce a rozkazovala mu, aby sa cítilo inak, ako sa cíti teraz, nikdy ti to nezabudne. 

Často nás druhí ľudia nútia stať sa nepriateľom vlastných pocitov. Mnohokrát sa hneváme na vlastné srdce za to, že ešte stále miluje, no zabúdame pritom, že vo chvíľach, kedy nám ublížili iní, si musíme byť svojou vlastnou oporou. 

pinterest.com

Tak ťa prosím, nič neignoruj…

Tieto emócie sa v tebe nestratia. Neodplaví ich čas. Budú v tebe dozrievať a síce časom prestanú bolieť, neraz ti potom dokážu, že tam stále sú. Budeš sa báť lásky. Staneš sa zatrpknutou. Staneš sa chladnou… A to len preto, že si sa kedysi, keď ťa niekto zranil, snažila príliš rýchlo zabudnúť.

Na nič z toho, čo sa nám stalo, nemáme zabudnúť. Nejde to. Srdce nezabudne. Ono sa len zmení. A je len na tebe, ako sa zmení. Je len na tebe, či mu dopraješ čas, aby sa zahojilo a neskôr nebolo tak veľmi dôverčivé, alebo sa z neho stane kúsok kameňa, ku ktorému sa už nik nedostane bližšie. Ani ty sama…

Namiesto toho, aby si srdcu radila, nech čím skôr zabudne a hnevala sa naň, mu vždy, keď sa bude cítiť osamelo, povedz: Spolu to zvládneme.

Autor: Laura L.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Zbierka spomienok

Coverphoto: Photo by Ilona Panych on Unsplash

Facebook komentáre