Bol to muž. Áno, ten ktorý vedel takmer všetko. Vedel, ako potešiť ženu. Vedel ju aj utešiť. Bol jej najlepším priateľom, bol jej spriaznenou dušou. Dával jej pocit, že už nikdy nebude sama. Vedel čo povedať, keď sa cítila na dne. Vedel dokonca odhadnúť, kedy sa tak cíti. Lebo ženy, jednoducho niekedy nehovoria. Nechcú sa sťažovať ani nikoho zaťažovať. Nechcú, aby niekto videl ich slabé stránky. Boja sa ukázať, že aj ony dokážu krvácať. Zaujímal sa o ňu, no nikdy sa nestal otravným.

Plakala mu na ramene pre hlúposti, no on ju aj tak vypočul. Prišiel a nalial jej pohár červeného, uložil ju a počkal, kým pokojne nezaspala. Staral sa o ňu aj o jej rodinu, pomáhal, chránil. Robil všetko, čo si priala. Bol to muž budúcnosti. Muž, o ktorého by si bojovala, aj keď odjakživa má muž bojovať za svoju ženu. Nedokázala by si ho pustiť, pretože on by ti dôvod na to nikdy nedal. Tomu všetkému by si skutočne verila. Vedela by si si s ním predstaviť žiť, dokonca by si mu povedala, áno. 

To všetko by bolo také krásne a ty si skoro dostala svoj happy ending. Skoro.

 

Všetci sa pýtajú, prečo sa táto žena tak zmenila. A on jedného dňa, odpovedal:

Pretože som jej dal nádej a tá zabíja, nie odmietnutie. Dal som jej lásku a tá nezabíja, ale skutočne uveriť, že je skutočná áno. Povedal som jej, nehľadaj iného, no ja som mal iné. Žiarlil som, no len preto, že som miloval pocit, že ju mám istú. Pomohol som, lebo som vedel, že mi to dvojnásobne oplatí.

Vykašľal som sa na ňu, keď jej bolo najhoršie a ona mi odpustila. No, ja by som jej nikdy nič neodpustil. Sľúbil som, že za ňou kamkoľvek prídem, no nikdy som neprišiel. Nechal som ju čakať, no ja som nikdy na ňu nebol ochotný počkať. Hovoril som, že je jediná, ktorú chcem, no bral som ju len ako možnosť.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ja nechcem byť len tou druhou

Hovoril som, ako mi chýba, pritom som chcel len jej telo. Chcela byť šťastná, no ju zabilo klamstvo z mojich úst, že ju takou urobím. Nechcela to, no ju zmenilo, že som ju do toho dostal. Nezabilo ju, že som sa dostal pod jej kožu, zabilo ju, že som to využil. Nezmenili ju moje klamstvá, zmenilo ju moje popieranie. Nezmenil ju odchod odo mňa, zmenila ju spomienka na mňa. Nebolí ju srdce, páli ju jazva na ňom.

Nezmenila ju táto lekcia, zabíja ju mienka o ľuďoch. Nezmenilo ju zistenie, že sú aj zlí, zmenilo ju pocítiť, že niekedy tí najlepší sú jed. Nezabíja ju samota, zabíja ju neschopnosť znova začať veriť. Nezmenilo ju, že vo mňa verila, zmenilo ju zistenie, že ja v ňu, nikdy.

Tváril som sa ako niekto iný. Ona bola vždy skutočná. Nezabíja ju pomyslenie na to, že ma už nikdy nestretne, zabíja ju predstava, že možno stretne. Zaslúžila si niekoho, ako je ona sama, no dostal som takú ja.

Ja som nemiloval, ona milovala a veľmi. Ja som zranil a ona je zranená. 

Stal sa zbabelým človekom, ktorý odišiel z jej života. Ublížil, ale čo je horšie, prinútil ju veriť, že je bezchybný. Že do poslednej chvíle, ktorú strávil s ňou jej bol verný a miloval ju. Tak ako sľúbil. Nedokázal povedať pravdu, poprosiť o odpustenie a konečne zahodiť masku.

“Nie chyby, ktoré robíme z nás tvoria ľudí akými sme, no schopnosť priznať svoje zlyhanie, posunúť sa vpred, nevzdať sa, snažiť sa ísť nie vždy po tej najjednoduchšej ceste, ale po tej najsprávnejšej a odpustiť sebe a ostatným z nás dokáže spraviť ľudí, akými sme vždy chceli byť. Dobrí a lepší, akými sme boli včera.”

photos: pinterest.com

Facebook komentáre