Sedím na zemi opretá o pohovku a premýšľam. To je u mňa znakom, že sa potrebujem zastaviť. Nie to premýšľanie, ale sedenie na zemi. Všimla som si na to sebe – vždy, keď si potrebujem dopriať čas a dať svetu tam vonku stopku, moja myseľ odignoruje nábytok. Možno sa vtedy len potrebujem uzemniť. A tak tu teraz sedím, premýšľam a potichu si s doznievajúcou bolesťou v srdci priznávam, že tento vzťah mi nevyšiel. Že nebol pre mňa. Že viac ako on, som si v tejto láske ubližovala ja.

Chcela som byť s ním. Za každú cenu. Kašľajúc na všetky signály, že čosi nie je v poriadku. Zabúdajúc na seba a na to, že nie som oukej. Asi to poznáš… Taká tá láska, ktorá spoľahlivo zatemní myseľ, plná túžby, vášní, vzletov a tvrdých pádov. Taká láska, ktorá je plná drastických turbulencií, pre ktoré si nevšimnem, že sa pre ňu v základoch otriasa celý môj svet.

unsplash.com

A preto som si nevšimla, ako veľmi ma zmenil…

Pretože som bola sústredená len na neho. Na lepenie vzťahu pozostávajúceho z čriepkov, ktoré k sebe vôbec nepasovali. No mne to nevadilo. Aspoň som si to nepriznala. Nechcela som… Znamenalo by to koniec, moju prehru, koniec niečoho, o čo som tak skalopevne bojovala.

Nevšimla som si, že nie som šťastná… Aký paradox. Veď práve preto som sa tak snažila. Aby som šťastná bola… S ním… A čím menej som to šťastie pociťovala, tým viac som sa oň usilovala. Nevšimla som si nič. Ani to, že som sa mesiace schuti nezasmiala. Že som nedokázala venovať tomu, čo ma predtým robilo šťastnou. Nevšimla som si, že v sebe popieram všetko, čo ma dotvára.

Stala som sa niekým iným. Pre niekoho iného. Pre niekoho, kto si to vlastne vôbec ani nezaslúžil, pretože inak by to odo mňa nepýtal.

Či chceš, alebo nie, partner tvoj život zmení… 

A je to v poriadku. Zmení sa všetko. Tvoj deň, tvoje návyky, tvoj pocit bezpečia. Zmení sa to úplne prirodzene, pretože či si to už všimneš, alebo nevšimneš, zrazu budeš robiť kompromisy. Dobrovoľné, nad ktorými sa nebudeš vôbec zamýšľať, i kompromisy, pri ktorých budeš cítiť, že sa uskromňuješ. Tak to vo vzťahoch chodí, ak chceš brať, musíš i dávať. Niečo staré odíde a niečo nové príde. Nič už nebude také, aké to bolo predtým, pretože vo svojom živote privítaš nového človeka. 

unsplash.com

Otázkou však je, či v ňom privítaš toho pravého. A to zistíš len tak, že sa budeš sústrediť aj na seba. Nie iba na neho. Nie iba na vás. Ale i na teba. Budeš si všímať, či sa smeješ viac alebo menej. Či si môžeš dovoliť byť sama sebou, alebo seba zatajuješ. Či ti chýba pocit slobody, alebo si slobodná i v tomto vzťahu. Či padáš sama a sama sa i dvíhaš, alebo sa máš o koho vždy oprieť. Či sa meníš prirodzene, alebo sa meníš pod nátlakom lásky, v ktorej máš pocit, že ty si tá „nevyhovujúca“.

Všetko sú to možno na pohľad nepatrné rozdiely…

Priam až hry so slovíčkami, nie? No vieš… Sú to podstatné rozdiely, pretože práve tie najdôležitejšie veci sa skrývajú v maličkostiach. Sú rozdiely dôležité pre teba, na ktorých dôveryhodnosť sa môžeš spoľahnúť. Vždy budú svedčiť o tom, či si sa ocitla v láske, ktorá je hrou, v láske, ktorá je pre teba nástrahou, alebo v láske, ktorá je pravá.

Buď s niekým, kto zmení tvoj život. K lepšiemu. Nie s niekým, kto sa pokúša zmeniť teba. 

Sedím na zemi a mám v tom jasno. Zmenil mňa. A až potom môj život… No nie k lepšiemu. Pretože žiadna láska si nežiada zmeny, ktoré bolia… Sedím na zemi a konečne sa usmievam. Spočiatku len tak trochu, neskôr je to už poriadny úsmev. Po dlhom čase je pravý. Po dlhom čase som to opäť ja… Keď som sa konečne odpútala od niekoho, kto ma nerešpektoval takú, aká som.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Musím každému odpustiť?

Coverphoto: Photo by Arūnas Naujokas on Unsplash

Facebook komentáre