Šťastný koniec… Ten si želáme všetci. Život bez problémov, prekážok a nedorozumení, ktoré nám bodajú ostré šípy do srdca. Ale realita je niekedy úplne iná. Tie prekážky prídu a tvoja myseľ je zamestnaná otázkami, ktoré by si najradšej zahnala do kúta. Ty sama však vieš, že to nepomáha, že nemožno naveky zatvárať oči pred niečím, čo ťa neskôr tak či tak doženie a úplne zlomí.
Máš chuť kričať, no iba mlčíš a hľadíš do prázdna. Všade hľadáš návod, ako to celé poskladať do pôvodného stavu, takého, aký si ho pamätáš na začiatku, keď bolo všetko ideálne a ty si verila, že on je ten pravý. Tešila si sa, že si ho konečne našla a svoj život prežiješ už iba s ním. V hlave si mala plány, pozerala si sa o niekoľko rokov vpred.
No potom sa to kdesi zaseklo…
pinterest.com
Prišli problémy, ktoré ťa zneistili. Zbúrali ti hneď niekoľko ideálov, ktoré sa zosypali ako domček z karát. Z ničoho nič, len tak, bez akýchkoľvek upozornení. Zrazu to len prišlo a ty sama nevieš, kde sa to zobralo. Potrebuješ oporu, ale už ju v ňom nenachádzaš, pociťuješ čoraz väčší chlad, ktorý ťa deptá.
Chceš sa porozprávať narovinu, otvorene a priamo, ale on nejaví záujem. Vyzerá to tak, že ho svojimi otázkami otravuješ a ešte viac vyčerpávaš. Akoby si bola jediná, kto vidí, že takto to nie je v poriadku. Ty v tom však chceš mať jasno a to ticho pomaly zabíja tvoju istotu. Čím ďalej, tým viac máš pocit, že sa blíži koniec, a nevieš, ako mu máš predísť. Robíš, čo môžeš, no každým tvojím skutkom a pokusom o záchranu sa to ešte viac zhoršuje.
Cítiš, že sa čosi v tebe zlomilo…
Prichádzaš o to, o čom si si myslela, že to budeš mať naveky, a odmietaš sa vzdať bez boja. Nechceš takýto koniec, veď si si predsa vysnívala úplne iný. No nech sa snažíš akokoľvek, prídeš na to, že si bezmocná. Dochádzajú ti sily, si vyčerpaná a najradšej by si ušla niekam ďaleko, do inej reality, ktorá by ti poskytovala bezpečie.
Občas nás nezrania iba skutky druhých. Mnohokrát nás dokáže zraniť aj to, že neurobia nič.
A práve to „nič“ vnímaš ako koniec. Bolí ťa každý nádych, každá činnosť si vyžaduje čoraz viac sily, ktorú ty už v sebe nemáš. Začínaš myslieť na to, že si želáš hocičo iné, len nie toto. Upúšťaš zo svojich predstáv, chceš sa konečne niekam pohnúť, lebo sa ti zdá, že žiaden progres už dlho nenastal. A čo je najhoršie… Už chceš akúkoľvek zmenu. Aj takú, o ktorej vopred vieš, že ťa zničí.
Raz to príde… Ten deň, kedy si v duchu povieš, že by bolo lepšie, ak by odišiel.
pinterest.com
Aj táto myšlienka ťa zraní. Opäť ti odlomí ďalší kúsok srdca, ale s tebou to už neurobí takmer nič, tých rán na duši máš už dosť a začínaš byť imúnna voči akejkoľvek bolesti. Chvíľu ešte čakáš, hoci vieš, že žiaden zázrak sa neudeje. A potom sa odhodláš k tomu, čo ťa tak veľmi desí…
Vyslovíš to… Nahlas. Pred ním. A vôbec ťa nezaujíma, aká bude reakcia, pretože toto je to, čo skutočne chceš. Bude lepšie, ak odídeš… Tieto slová ti znejú v ušiach ešte poriadne dlho.
Aj vtedy, keď máš chuť vrátiš čas a mysľou blúdiš v spomienkach. V momentoch, kedy ti chýba, a ty už nevieš, ako by si sa zamestnala, aby si na neho nemusela myslieť. Spoznávaš ho v cudzích ľuďoch na ulici, máš pocit, že zrazu je všade. Až neskôr však prídeš na to, že ten obraz je v prvom rade v tvojej duši. A kým ho odtiaľ nevymažeš ty, nikdy sa ho nezbavíš.
Raz to však príde. Ten okamih, kedy si povieš, že si nemohla urobiť lepšie rozhodnutie. Raz to všetko prebolí a ty budeš na seba hrdá. Predtým ťa však čaká ešte dlhá a náročná cesta.
Autor: Júlia Oháleková
Coverphoto: Photo by Cristian Newman on Unsplash
