Tak veľmi by som chcela vedieť, či na mňa aspoň trošku myslíš. Tak veľmi by som chcela vedieť, či si na mňa aspoň občas spomenieš. Tak veľmi by som chcela vedieť, či ti občas chýbam tak, ako ty chýbaš mne. Tak veľmi by som chcela vedieť…
A čo sa tým vlastne zmení? Čo sa zmení, ak mi povieš áno, čo sa zmení, ak mi povieš nie?
Budú hodinky odbíjať inak? Zmení sa noc na deň? Zmení sa ročné obdobie či počasie? Zmizne z tohto sveta ten vírus? Svet to neovplyvní… Ovplyvní to mňa?
pinterest.com
Budem zrazu šťastnejšia či smutnejšia?
Bude mi zrazu všetko dávať iný zmysel? Budem ťa chcieť? Tvoja odpoveď nič nezmení. Len môj momentálny pocit. Zahreje ma pri srdci, ak mi odpovieš áno, pichne ma pri srdci, ak mi odpovieš nie. Ale tvoja odpoveď je len krátkodobá. Je to niečo, čo ma bude nútiť písať. Je to chvíľková motivácia. A to, čo ja hľadám, je dlhodobá motivácia. Kedysi si bol dlhodobá, ale motivácie sa menia. Takisto ako sa menia aj ľudia.
Tvoja odpoveď mi prinesie na jeden deň kopec myšlienok. Na jeden deň sa k tebe budem chcieť vracať. Buď o tebe snívať, alebo ťa preklínať. Ale ako zaspím a ráno sa zobudím, už tam nebudeš. Nezaspávam s tebou a ani sa s tebou nebudím. To miesto zabral teraz niekto iný. Avšak ani ten sa neozýva tak, ako sa neozývaš ani ty. Je tu ticho. Teda len hudba v mojich ušiach, len spomienky, ktoré si prehrávam a len ty – či skôr vy?
Keďže viem, že nemôžem mať jeho, vraciam sa k tebe…
Nie zo zúfalstva, lebo zúfalá nie som. Vraciam sa k tebe, lebo viem, čo sme mali. Viem, že som mala odvahu pri tebe na všetko. Aj na to položiť ti tieto otázky kedykoľvek. Aj teraz. A pri ňom ich nemám. Pri ňom ani neviem, čo vlastne mám.
Cítim sa sama sebou ako pri tebe. Nebojím sa výčitiek a aj kebyže sú, netrápia ma. Lebo ak ma má mať rád, tak len takú, aká som – prirodzenú, úprimnú. Ak nie, tak nikdy nebol dosť dobrý. Viem presne, aké slová by si mi teraz venoval, aj keď sme sa nerozprávali už roky. Až tomu nechcem veriť, že sú to už roky a ja sa k tebe stále vraciam.
pinterest.com
Za tie roky, čo prešli, boli momenty, keď som ani nevedela, že si…
A teraz keď príde niekto, kto by sa ti mohol rovnať, tak sa k tebe vraciam. Čím to je? Premýšľam, čo by si mi povedal. Avšak je mi to jedno. Lebo na tvojom názore mi už viac nezáleží. Chcela som sa cítiť na jeden okamih žiadaná. Ľúbená. Ale od teba to naozaj nepotrebujem.
Potrebujem to od neho. Aj keď on mi to dať nevie. Nechce. Nemôže. Alebo ktovie, aká je odpoveď. Nech sa akokoľvek snažím zmeniť svoju motiváciu v písaní a otáčam sa na minulosť, stále ma dobehne.
Lebo moja minulosť už nado mnou nemá kontrolu…
Nech sa akokoľvek snažím. Neporovnávam, lebo viem, že je lepší. Naozaj som sa snažila napísať o tom, ako mi chýbaš. Naozaj som sa snažila venovať tento článok len tebe, avšak ako mi slová prichádzali na um a snažila som sa sústrediť len na teba, čoraz viac sa tam objavoval on.
Na začiatku mojich viet som sa bála, že som z teba ešte stále nevyliečená. Ale čím viac som písala, tým viac som si uvedomovala, že to nie si ty, na koho myslím. Sama som si dala skúšku. Neviem, ako som v nej obstála, lebo keď máme byť sebakritickí, sme miernejší. Takže ja hovorím, že som tento boj vyhrala – ako sama nad sebou, aj nad tebou.
pinterest.com
Priznávam…
Stále by ma zaujímala tvoja odpoveď, chcela by som vedieť, akú hlbokú stopu som v tebe zanechala. Ale omnoho viac ma zaujíma, akú stopu nechávam momentálne v niekom, s kým moja hlava zaspáva i sa zobúdza. To je moja hlavná motivácia, moja dlhodobá motivácia, moje myšlienky aj moje písanie.
Nakoniec sa moje slová úplne otočili. A viac stojím o svoju budúcnosť ako o minulosť. Veď je zaujímavejšie si prečítať knihu, ktorú sme ešte nečítali. Prológ je chytľavý, obal pekný ako na knihe, ktorú už sme niekoľkokrát prečítali, a nech sme chceli akokoľvek, jeho epilóg sa nijako nepozmenil.
Vždy je lepšie čerpať nové skúsenosti, ako sa točiť v jednom kruhu, aj keď všetci chceme to známe…
To, od čoho už vieme, čo môžeme čakať, čo nás neprekvapí, to, čo už poznáme. Chceme toho, koho poznáme, poznáme jeho chyby, jeho slabé i silné miesta. Avšak tie spoznáme aj v tejto ďalšej knihe, ak sa dostaneme tak ďaleko.
Je len na nás, či sa rozhodneme čítať stále tú istú knihu dookola alebo dáme možnosť tým ďalším, ktoré nás môžu zaujať omnoho viac. Môžu sa stať našimi obľúbenými a čím viac ich budeme čítať, tým viac si uvedomíme, že k epilógu sa dostaneme len spolu. A kto by nechcel byť spoluautorom knihy?
Je krásne si čítať knihu, v ktorej sa nachádza zmienka o nás, avšak je omnoho krajšie tú knihu písať a vytvárať slová spoločne. Je len na nás, či sa chceme cítiť výnimočne, že sme si o sebe niekde prečítali, alebo chceme robiť výnimočnými všetkých okolo seba, vrátane nás samých. Ktorú knihu si teda vyberieš?
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Tamara Bellis on Unsplash
