Spolu s blížiacimi sa Vianocami sa ku mne čoraz častejšie dostávala otázka: „Viktor, čo chceš na Vianoce?“ A čím viac som nad tým premýšľal, tým hlbšie som bol presvedčený, že mi nechýba nič materiálne. Skôr by som si želal niečo, čo sa nedá zabaliť do ligotavého papiera a položiť pod stromček. Nemožno na to kúpiť darčekovú poukážku, a hoci nás to nestojí ani cent, ukrojí nám to z toho najcennejšieho, čo v poslednej dobe mnohí z nás tak neradi rozdávajú…

unsplash.com

Prial by som si, aby sa naučili byť tu jeden pre druhého…

Aby sme sa necítili osamelo v spoločnosti niekoho, kto pre nás ešte pred časom tak veľa znamenal.
Aby sme vo chvíli, keď s niekým potrebujeme hovoriť, nepočúvali len nekonečný vyzváňací tón.
Aby sme pochopili, že to najcennejšie, čo komu môžeme dať, je náš čas.
Aby sme vážili slová skôr, ako ich vyslovíme, a naučili sa pozrieť na problémy aj zo strany toho druhého.

Aby sme si uvedomili, že jediné, čo sa od nás v láske očakáva, je, že tú lásku budeme dokazovať svojou prítomnosťou, ochotou počúvať a túžbou rozosmievať.
Aby sme sa ešte predtým, ako sa na niekoho urazíme, naučili premýšľať, prečo to asi urobil.
Aby sme mali na pamäti, že ak chceme byť milovaní, vypočutí a pochopení, musíme to isté dopriať aj iným.
Aby sme nezabudli, že nič nie je večné.

unsplash.com

Preto buďme spolu, nielen pri sebe… 

Akceptujme nedostatky druhých tak, ako sa snažíme zmieriť sa s tými svojimi. Nebojme sa dať niekomu najavo, že nám na ňom záleží, aj za cenu toho, že to nevyjde podľa našich predstáv. Snažme sa druhých pochopiť, nielen ich počúvať. 

A nezabúdajme, že našu lásku musíme prejavovať neustále. Nespoliehajme sa na to, že ten druhý predsa vie, že k nemu niečo cítime. Pretože akonáhle prinútime niekoho pochybovať o skutočnosti našich citov, začíname ho postupne strácať…

Coverphoto: Photo by Ryan Hoffman on Unsplash

Facebook komentáre