Často od mojich rovesníkov počúvam vety typu: „Už by som aj chcel nájsť nejakú, s ktorou zostarnem.“ Po všetkých dobrodružstvách, ktorými sa niekedy na pive „mačovsky“ chvália, prišiel na psa mráz a akosi zatúžili kdesi a s kýmsi sa usadiť. Fakt, že síce starnú, ale nedospievajú, je druhá vec, ale to by bolo zasa na úplne iný článok…
Ja tej vete o túžbe po zostarnutí s jednou a tou osobou tak celkom nerozumiem. Viem, že moje slová teraz vyvolajú rozporuplné reakcie, pretože si nie som istý, či všetko vysvetlím tak, aby ste ma pochopili. Preto ak práve nemáte náladu trochu sa zamyslieť a uvedomiť si rozdiel, na ktorý chcem poukázať, radšej ani nečítajte ďalej.
unsplash.com
Aby sme sa správne pochopili, áno, môj sen je začať vzťah a viac ho už neukončiť…
Ale tá staroba ma neláka. Prípadne inak povedané, prečo by ma táto predstava mala napĺňať pokojom? Viem, že raz budem vráskavý a že telo prestane vládať čoraz menej. Zmení sa nielen výzor, ale aj vnútro. Patrí to k životu, to mi je jasné. Ale nebolo by lepšie, ak by som spolu s niekým tieto zmeny trochu… nie odignoroval ani voči nim zabojoval, pretože ani jedno, ani druhé sa nedá. Ale skôr… Ich nejako potlačil do úzadia? Viete, čo tým myslím?
Na jednej strane je to možno len hra so slovíčkami, no keď na to trochu zaostríme, uvidíme tam akési rozdiely. Pre mňa dosť podstatné. Hľadať človeka, ktorý so mnou prežije aj starobu, to je celkom bláznivá, hoci nie málo atraktívna vízia. Ale nemusí sa vždy naplniť.
Ľudia sa menia. Vplyvom toho, čo prežijú, a v drvivej väčšine prípadov ide o zážitky, s ktorými sa nedá rátať vpred. Tým pádom ani nevedia, ako ich život vyformuje, iba po čase na sebe zaznamenajú isté zmeny.
Je to v poriadku, je to prirodzený životný vývoj…
Avšak ten druhý, ktorého daná situácia nezasiahla do takej miery, si týmto vývinom prejsť nemusí. Môže trochu zaostávať alebo sa môže zmeniť úplne inak ako jeho polovička. A tak sa spoločnej staroby dočkať nemusíme. Každý po tomto míľniku môže odkráčať svojím smerom.
unsplash.com
Ale ja… Si trúfam na niečo iné.
Nechcem ženu, s ktorou zostarnem. Konečne sa teda dostávam k tomu, čo chcem povedať. (Inak, ešte odbočím, ale už skutočne naposledy – ja tie úvody naozaj nepekne rozťahujem, kým sa vykokcem, trvá mi to dosť dlho, všimli ste si to?)
Chcem ženu, s ktorou budeme večnými deťmi. Napriek prekážkam, napriek už spomenutým strastiplným okamihom, ktorým sa nedá vyhnúť. Ženu, s ktorou si povieme, že sa životnými okolnosťami necháme vyformovať len do takej miery, aby sme nikdy nezabudli na to, kým naozaj sme, a aby nás niečo nezlomilo takým fatálnym spôsobom, že sa totálne zmeníme.
Ženu, s ktorou sa aj v sedemdesiatke rozosmejeme ako dvaja blázni a budeme sa chytať za bruchá. Niekoho, na koho keď sa v úsmevnej situácii pozriem, v sekunde nám napadne to isté a kútiky sa nám skrivia do úsmevu, nech máme hoci aj sto rokov.
Jednoducho osobu, ktorá vie, že k dospelosti patrí zodpovednosť a úprimnosť, ale ponechá si vo svojom vnútri kúsok dieťaťa, ktorý nikto a nič nikdy nevyženie.
Nie je táto predstava o niečo krajšia?
Mňa osobne napĺňa pokojom oveľa viac, ako spoločné zostarnutie. Buďme večnými deťmi, prosím. Iba vtedy nikdy nezabudneme na skutočný dôvod, prečo sme sa jeden do druhého zamilovali.
Len vtedy sa prenesieme cez všetky zmeny, ktoré časom prídu a v očiach obklopenými vráskami zakaždým uvidíme dušu bláznivého dieťaťa, s ktorým až do smrti budeme chcieť zdolávať tento svet. Takže, prosím, nestarnime. Ale buďme večnými deťmi.
Coverphoto: Photo by Andrew Avdeev on Unsplash
