Vieš, ľudia ti budú hovoriť aby si nehľadal/a šťastie tam, kde si ho už raz stratil/a…že vraj ho tam už nenájdeš.
Nikto ti však nepovie, čo máš robiť v prípade, keď darmo hľadáš to šťastie všade inde, ale nenachádzaš ho..
Alebo ho možno ani nechceš inde nájsť ...
A tak sa vraciaš presne tam, kde si ho už stratila….veď výnimka potvrdzuje pravidlo.. ja pravidlá vlastne ani nemusím. A tak, po všetkom a napriek všetkému, sme stále tu. Zapísala som už celú stranu našimi bodkami, lebo sme ich dali už toľko, že to neviem ani spočítať.
Toľko krát som povedala, že uňho nikdy viac neskončím…škoda, že som tomu nikdy neverila ani ja sama. Že vraj sa naše cesty rozišli…asi sme len boli opití a zle sme odbočili, lebo o pár dní sme sa stretli zas.
Všetko to však malo/ má svoj význam…všetko sa deje pre niečo..ako sa hovorí.
Musela som si uvedomiť, že láska nie je v slovách.
Nemiluješ keď povieš milujem ťa 4x za deň, alebo keď jej pošleš 1000 správ denne a sleduješ každý jej pohyb.
Láska je sloboda.
Láska je vernosť a dôvera voči tomu druhému.
Lásku nájdeš v jeho pohľade, objatí, kedy nemusí povedať ani slovo a ty máš aj tak pocit, že si doma.
Lásku nemôžeš vlastniť. Dlho som to nechápala. Rátala som sekundy, kedy odpíše a keď to nebolo hneď, hľadala som dôvod prečo a s kým je a čo robí. Neznášala som každé jedno dievča, ktoré okolo neho prešlo a dýchalo rovnaký vzduch ako on. Hľadala som pravdu na dne fľaše, alebo som si ju pýtala od neho v románoch, ktoré som mu posielala po nociach, kedy som miesto pravdy mala radšej hľadať samú seba.
Nechápala som ako je možné, že láska nie je ako z filmu a že nie vždy všetko ide dobre. Veď je to všetko len o šťastí nie? Ako nás učia vo filmoch. Budeme sa držať za ručičky a volať si každú hodinu a všetko bude ružové od toľkej dokonalosti….
Budíček princezná.
Realita taká nie je. Vďaka Bohu.
Milujme sa. Zbožňujme sa a keď sme spolu nechcime od seba odísť. Preležme celé dni v posteli v objatí. Spravme si vlastný svet, kde budeme len my dvaja a kde nikto iný nebude mať povolený vstup, ALE dajme si slobodu.
Nechajme jeden druhého dýchať. Nevyžadujme dobrú náladu každý deň, lebo to nejde.
Dajme si pokoj, keď práve nemáme čas. Áno je to o prioritách…ako sa tak pekne hovorí, ale každý máme vlastnú prácu, vlastné veci na vyriešenie…niekedy čas a nálada pôjdu proti nám…ale každý je len človek.
Neberme si životy, ktoré sme mali predtým, ľudí s ktorými sme sa bavili predtým.
Dajme si niečo navyše. Niečo, o čom nemusí vedieť nikto. Niečo, čo nemusím dávať na Facebook 2x denne aby som tomu uverila.
Budujme si prístav, nie väzenie.
Postavme si vlastný prístav aj lodenicu, kam sa budeme vždy vracať s úsmevom, lebo budeme vedieť, že tam nájdeme to, čo nikde inde….
Hovorme si všetko. Chcem, aby sme budovali istotu. Niečo, čo vydrží hocičo. Chcem aby si vedel, že občas naozaj nie som normálna. Aby si vedel, že keď sa schytím a odídem, tak ma máš nechať, lebo sa vrátim…lebo chcem len teba, ale občas sa musím porozprávať sama so sebou…
Ja ti chcem sľúbiť, že tu budem. Aj keď ti to občas prerastie cez hlavu, aj keď občas nemáš čas na nič.
Počkám, keď si budem istá, že aj ty sa vrátiš.
Chcem mať vlastný život, ciele sny a chcem mať teba.
Chcem sa voľne plaviť po rozbúrenom mory a vedieť, že keď už budú vlny privysoké, môžem sa vrátiť do nášho prístavu.
Chcem slobodu. Aby sme prežili každú sekundu mladosti ako sa najviac dá. Aby sme sa bláznili spolu, ale aj bez seba, aby sme mali pocit, že naozaj žijeme a nie len prežívame.
Chcem ti zavolať ráno po párty, že mám opušťák a chcem prísť, aby si si ma pritúlil. Môžeš mi volať opitý, naštvaný na celý svet a prídem.
A jedného dňa, keď už budeme mať plné zuby tohto sveta, sa chcem do toho prístavu nasťahovať, kúpiť si psa a nikdy odtiaľ neodísť.
