A tak tu zlomená čakám… Čakám na teba, aj keď viem, že neprídeš, aj keď viem, že nenapíšeš. Ja viem, že pokiaľ máš nádej, máš niečo, máš všetko. Ja mám nádej, avšak už nie v nás. Nie sme tí, ktorí som si myslela, že sme, tí, ktorých som videla v našich očiach.
A tak by som mala odísť, lenže kam vlastne?

Do života, kde ťa nepoznám, či do života, kde si, avšak mi na tebe „nezáleží“? Netuším, ako sa mám naučiť žiť. Lebo vlastne ťa ani nepoznám, neviem, kde si, čo robíš, nemyslíš na mňa, a ja všade, kam kráčam, ťa hľadám, všade, kde som, sa vraciam k tebe. 

unsplash.com

Tak rada by som sa ťa spýtala, či sa niekedy vraciaš ty ku mne… 

K tomu dňu. Avšak úprimne, bojím sa odpovede. Bojím sa, že by si mi povedal, že si naň už ani len nepamätáš. Možno takú odpoveď potrebujem, možno práve tú bolesť potrebujem, aby som ťa nechala ísť. Vlastne ja ťa ani nedržím. Sme dvaja ľudia, ktorých spojilo pár pohľadov a bozkov. Kedysi. Naozaj sa chcem stále vracať k jednej spomienke? Naozaj chcem stále dúfať, že to možno niečo znamenalo aj pre teba?

Naozaj? Čo všetko musíš spraviť, aby som pochopila, že sa k nám nevraciaš? Ako veľmi musíš byť ticho, aby som si uvedomila, že to nie je čas, čo potrebuješ, ale že je to nezáujem, ktorý o „nás“ máš. Naozaj chcem ešte stále veriť, že prídeš? Ako by to asi tak vyzeralo? Po mesiacoch ticha len tak prídeš a povieš: „Ahoj, ako sa máš?“ Naozaj? 

Nie. To nie si ty, viem…

Tam, kde sme boli už dávno, ani jeden nie sme. Ty sa vysporiadavaš so svojimi démonmi, zatiaľ čo môj jediný, s ktorým bojujem, si ty. Tvoje ticho, tvoje nepísanie, tvoje nesnaženie. Ja viem, že niekto by mi povedal, nech sa snažím aj ja. Snažila som sa. Písali sme si… Teda ja som písala tebe. A tak to rozhodne vyzerať nemá. Snažila som sa, snažila, snažila a ty si len odpovedal, len odpisoval, len písal. Nepýtal sa, neriešil, len písal. A ja som sa pozerala na telefón a pýtala sa, kde robím chybu, že či naozaj je toto to, čo chcem. Snažiť sa bez výsledku… 

unsplash.com

Snažila som sa nepustiť ťa, pritom som ťa nedržala. Snažila som sa ťa mať v živote, pritom som ťa v ňom nikdy nemala. Snažila som sa byť tvojou kamarátkou, pritom som ňou nikdy nebola. Snažila som sa, no zbytočne. Ubíja ma to. Nechcem sa znova vrátiť k tým pocitom. Nechcem sa vrátiť tam, kde žena sa snaží a muž sa len pozerá, len čaká, len píše. Takto nevyzerá záujem, takto nevyzerá nič. Takto vyzerá nejaká nútená konverzácia. A ja som nikdy nechcela byť niekto, komu je ktosi nútený písať. 

Chcela som byť voľba… 

Chcela som byť niekto, komu chce človek napísať. Niekto, o koho sa niekto zaujíma. Tam niekde je ktosi, kto chce vedieť, ako sa mám, tam niekde je niekto, komu chýbam, tam niekde je niekto… No ty to nie si. A ja si tak moc želám, aby si to bol práve ty. Tak veľmi… Zbytočne. Hľadám ťa všade a i kebyže ťa nájdem, nešla by som za tebou. V každom jednom človeku ťa vidím, všetci sa zrazu na teba podobajú, zrazu sú všetci ty a ja si hovorím, že ak by si tam aj ty bol, prišiel by si za mnou? 

Asi ťažko. Prišla by som za tebou ja? Asi ťažko. Nie sme kamaráti, nie sme známi, avšak nie sme ani neznámi. Sme dvaja ľudia, čo spolu zdieľali pár pekných momentov, ktorí sa na seba namotali, či vlastne zamotali, avšak už sa aj odmotali. Tak som si to myslela, ale nie žiadne namotanie, zamotanie, odmotanie… Nič. Len pár slov, ktorým by som chcela veriť… 

unsplash.com

Aké veľké a silné čaro má ticho, ktoré každým dňom silnie…

Každý jeden deň ticha spôsobuje to, že sme od seba ďalej a ďalej. A vlastne, kedy sme boli pri sebe blízko? Nikdy, a pritom mám pocit, že stále. Myšlienka na teba mi dáva pocit, akoby si tu bol. Cítim tvoju vôňu, cítim tvoj dotyk. Teda želám si to. Viem presne, čo si ma mal naučiť, viem presne, čo som si z tohto nevzťahu mala zobrať, ale aj napriek tomu… Aj napriek vedomosti pociťujem nevedomosť. Aj napriek chybám, to nevnímam ako chybu. 

Neviem, s tebou to bolo iné, ale nehovoríme si túto vetu pri každom? Lebo každý sme iný, pritom všetci rovnakí…  Všetci máme jedno srdce, jeden rozum, jednu dušu, len každý ju využívame inak, ale v podstate sme rovnakí. Rovnakí ľudia, odlišné správanie.

Čakala som na teba, aj keď som vedela, že neprídeš… 

Stála som na nefunkčnej vlakovej stanici, kde už roky neprichádzal vlak, ale ja som verila, že príde zmena. Kvôli mne… Naozaj? Svet sa pre jednu osobu nezmení, môžem zmeniť svoj svet, avšak nie niekoho iného. Žiaden vlak nepríde, žiadna správa nepríde. 

Časť vo mne je s tým zmierená. Už som unavená z čakania na vlak, o ktorom viem, že nikdy asi ani prísť nemal…

Autor: browneyes

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Najväčšou chybou je, že veríš v zajtrajšok

Coverphoto: Photo by Maksim Istomin on Unsplash

Facebook komentáre