Čím som si to zaslúžila? Prečo ma takto život skúša? Prečo mi hádže neustále pod nohy samé bremená? Čo ak ich už nevládzem prekračovať? Nemienim sa vzdať, na to som až príliš silná, no to nič nemení na tom, že ja už skrátka niekedy nevládzem. Napríklad presne teraz. V tomto momente.
Nevzdávam to. To nikdy urobiť nemienim. Potrebujem len malý čas na nádych. Na nabratie sily. Na to, aby som sa po toľkých polenách, ktoré mi boli hodené pod nohy, opäť postavila. No ten čas akoby stále nedostávam. Polená prichádzajú jedno za druhým a ja stále myslím len na to, kedy už bude koniec.
Snažím sa stále ostať pozitívna a nemyslieť negatívne, no ako to mám spraviť? Ako? Nech mi dá niekto návod. Každý ma len poučuje o tom, ako mám ostať silná, že všetko prebolí. Ako mám byť silná, keď som behom roka prišla o troch členov rodiny? Ako mám byť silná, že som na všetko toto sama? Ako sa mám tešiť z maličkostí, keď pri mne nie je nikto, kto by sa tešil so mnou. A hlavne, ako mám zvládať toto ťažké obdobie v živote, keď nemám rameno, na ktorom by som sa vyplakala.
Jediné, čo však stále ostáva, sú priatelia. A to, akí tí priatelia sú, sa ukazuje práve v týchto momentoch. Zistila som, kto pri mne vie stáť, aj keď je zle. A to si na tých ľuďoch vážim z celého srdca najviac.
pexels.com
Stále som však žena, ktorá práve teraz pri sebe potrebuje muža. Prečo to tak je? Som samostatná, pracujúca, snaživá, nemusela by som ho pri sebe potrebovať, ale potrebujem. Pretože nech si hovorí kto chce čo chce, nie je nad ten pocit, keď sa máte komu vyplakať.
Nie je nad ten pocit vedieť, že sa na druhého môžete spoľahnúť. Nie je nad ten pocit, keď vám niekto, kto vás miluje a komu na vám záleží, utrie slzy. Nie je nad ten pocit, keď si vás niekto k sebe pritúli a povie, že všetko bude dobré, že toto zlé obdobie už skončí.
Nepotrebujem k sebe muža, pretože sa o seba neviem postarať. Potrebujem k sebe muža, aby som sa konečne mohla nadýchnuť a nabrať novú silu. Aby som sa aspoň na malú chvíľu mohla pred tými ranami života u niekoho ukryť. Aby ma chytil za ruku a pomohol mi postaviť sa. Pretože nie vždy už kamaráti, tí ktorí sú mi tak blízki, vládzu. A nie vždy chcem mať pocit, že som na nich závislá. Pretože aj oni majú svoje životy, svoje problémy. Veľakrát ich nechcem obťažovať.
Tak strašne by som chcela tvrdiť, že muža nepotrebujem. No nebudem klamať. Možno práve neviem povedať, kto presne by to bol, pretože ak by som aj povedala, nevyšlo by to. Na to ma môj život až príliš skúša. Pretože väčšinou ten, na kom mi záležalo, nebol ten, komu záležalo tak príliš na mne.
Práve teraz by som pri sebe chcela niekoho, kto by pri mne stál. Nie niekto, kto by tu stál, pretože ho tu chcem mať, ale niekto, kto by tu bol, pretože sám chce.
Stále však ostávam vďačná tým, ktorí pri mne stoja. A aj keď som veľmi sklerotická, na toto nezabudnem.
