Je novembrový večer a ja sa pozerám na hviezdnu oblohu. Tak ako kedysi, keď som dúfala, že jedna z nich je tá naša a svieti nám na cestu. Cestu, ktorou sme sa rozhodli kráčať spolu aj napriek všetkým neprajníkom a zlu, ktoré okolo nás bolo. A bojovali sme dva roky. Vlastne, ja som bojovala. Ty si mi popri tej kope starostí zabudol povedať, že si sa po roku rozhodol ďalej nebojovať. Vybral si si tú ľahšiu cestu, tak ako väčšina ľudí. Nemal si ani odvahu prísť, pozrieť sa mi do očí a povedať: „Prepáč, vzdal som sa.“

Dozvedela som sa to z internetu, od kamarátov a kolegov. Bolo to fér?  Tvrdil si, že ma miluješ a že všetko zvládneme. Mali sme kopec plánov a ja som ti verila. Zobúdzala som sa s myšlienkou na teba a s ňou som aj večer zaspávala. A v jeden deň som zrazu pochopila, že je svet úplne iný. Menej sa usmievam, bývam zamyslená a nesústredená. Pustila som ťa k sebe tak blízko, ako ešte nikoho.

A zrazu ma práve tá blízkosť ničila.

unplash.com

Ale aj napriek bolesti, ktorú si mi spôsobil, som sa ťa ako človeka vzdať nechcela. Veď ty si bol mojím najlepším priateľom a poznal si moje tajomstvá. Ty si bol ten, kto ma objal, keď sa mi chcelo plakať, a smial sa so mnou, keď mi bolo do smiechu. A ja som si nechcela pripustiť, že by si mal z môjho života úplne odísť. Pozbierala som všetky sily a rozhodla sa prijať tvoje priateľstvo.

Trvalo to rok, kým moje srdce pochopilo, že naša láska je minulosťou a že ten, pre koho dva roky bilo, tu už nie je. Ale dokázalo to a ja som sa zas mohla zhlboka nadýchnuť a nazvať ťa priateľom.

Dnes tu sedím a snažím sa pochopiť, prečo sa ľudia snažia o nemožné. Prečo hľadajú nádej tam, kde nie je, prečo sa rozhodnú kráčať po ceste, ktorá nikam nevedie, a dúfajú v niečo, čo sa nikdy nestane. Naozaj máme takú silnú vieru, ktorá nás ženie vpred aj napriek tomu, že tušíme, že tento boj nemôžeme vyhrať? Že snívame sen, o ktorom vieme, že navždy ostane iba naším snom?

Hľadala som priateľstvo tam, kde bola kedysi neskutočne silná láska, dôvera, smiech a nádej.  Tam, kde toto všetko časom nahradili klamstvá, bolesť a zrada. Ozaj som na tomto chcela postaviť silu priateľstva? Bola som taká hlúpa? Naivná? Možno…

A možno som sa iba bála budúcnosti bez tvojej blízkosti.

Tak veľmi som sa snažila a nahovárala samej sebe, že takto to je správne, až som tomu uverila. Ale zrazu tu už nebol ten bezprostredný človek, ktorý by sa za mňa bil proti celému svetu. Nebol tu už človek, ktorého som milovala. Bol tu niekto, kto sa tak veľmi zamotal do svojich klamstiev a výhovoriek, že im sám uveril, a nedokázal z toho kolotoča vystúpiť. Polroka som dokázala čeliť tvojim ranám, znova a znova.

unplash.com

Stále som bola dosť silná, aby som znovu vstala, oprášila si kolená a kráčala po tvojom boku ďalej. Proti všetkým, ktorí to s tebou už dávno skončili. Aj napriek všetkému, ja som za teba bojovala proti celému svetu a presviedčala všetkých, vrátane seba, že ty taký nie si. Dúfala som, že sa prebudím a zistím, že to bol iba sen a že pri mne znova je ten, do ktorého som sa v jeden krásny deň zamilovala až po uši… kto ma svojím úsmevom dokázal v sekunde odzbrojiť.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

Prišiel však deň, keď opäť raz kľačím na zemi, ale už nemám silu vstať. Deň, ktorého som sa tak veľmi bála. Dnes som pochopila, že ak nezatvorím jedny dvere, nebudem môcť otvoriť iné, nové. Dvere, kde ma čaká zase niečo krásne. Niekto, kto opäť prebudí moje srdce a zahrnie ho láskou. Pre koho budem naozaj jediná a jedinečná a nebudú to iba prázdne slová.

A aj keď si to možno dnes neviem celkom dobre predstaviť, musím urobiť rozhodnutie, ktoré ma bude stáť veľa síl.

Želám ti, aby si našiel to, čo hľadáš.

Aby ťa raz opäť niekto miloval tak ako ja a aby si pochopil, že dôvera je medzi ľuďmi dôležitá. Prajem si, aby si raz pochopil silu lásky, priateľstva a aby si nikdy nezažil bolesť, ktorou som si musela prejsť ja. A aj keď sa už nestretneme, budem dúfať, že keď sa ťa raz tvoje deti opýtajú na veľkú lásku, budem prvou, ktorá ti napadne.

Stískam v ruke kľučku od dverí, pomaly ju otváram… Po tvári mi stekajú slzy a je toho ešte veľa, čo by som ti chcela povedať. Ale už nie je čas. Je čas zatvoriť dvere, ktoré už nikam nevedú a spôsobujú mi iba bolesť. Poslednýkrát sa obzriem… V duchu dúfam, že si tvoju tvár navždy zapamätám, ale obaja vieme, že nikdy úplne nedokážem zabudnúť na to, čo sme spolu prežili. Ale prišiel čas, aby si bol navždy už iba spomienkou na najkrajšie a zároveň najbolestivejšie obdobie môjho života.

Zbohom… a ďakujem, že si ma naučil milovať…

AUTOR: Katka D.

Coverphoto: Photo by Krists Luhaers on Unsplash

Facebook komentáre