Myslím, že najviac vždy bolí, keď skončí niečo, čo nikdy v skutočnosti nezačalo. Niečo, čo mohlo byť tak krásne a dokonalé. Niečo, čo si si miliónkrát predstavovala a verila si, že to môže byť skutočné. Niečo, čo prišlo úplne nečakane, ale z nejakého dôvodu to nikdy nemalo šancu fungovať. Všetka snaha zakaždým vyšla nazmar a vždy sa zdalo, že aj keď dáš zo seba všetko, neznamená to absolútne nič.
Sú to už týždne a možno aj mesiace, čo si ho naposledy videla. Od toho večera, kedy ste možno už navždy ukončili to niečo, čo sa nedalo nazvať ani vzťahom. Bol to čas, počas ktorého ste nikdy neboli tak úplne spolu, ale nikdy ste jeden druhého nedokázali pustiť.
Bol to čas, počas ktorého si si musela uvedomiť, že niektoré chyby sa nedajú napraviť a že niekedy je ego jednoducho väčšie ako láska.
pinterest.com
Že niekedy láska nestačí a že niektorí ľudia sa síce majú radi a nevedia byť z nejakého záhadného dôvodu bez seba, ale už vôbec nevedia byť spolu. Hľadajú jeden druhého v každom človeku, ktorého stretnú, a na konci sa k sebe vždy vrátia, lebo zistia, že to niečo u nikoho iného nenájdu… Zistia však i to, že aj keby im dal niekto inštrukcie, ako poskladať fungujúci vzťah, aj tak by to pokašľali.
Prešlo toľko času, odkedy si naposledy stála pred ním a čakala si na odpovede. Čakala si, že ti dá vysvetlenie, prečo sa to deje práve vám a prečo ti to robí stále dookola. Prečo ťa jednoducho nenechá ísť alebo, naopak, prečo tomu celému nedá šancu. Stála si tam a on sa len spýtal, čo chceš vlastne počuť. Možno si to ani ty sama nevedela. Možno to vôbec nebolo o tom povedať pár slov a potom mať zase pokoj.
Chcela si počuť niečo, čo by ti dovolilo pohnúť sa ďalej.
Povedal ti, že môžeš ísť, že on ťa predsa nikdy nenútil zostať a nestál v tvojej ceste. Viem, že v tom okamihu sa v tebe zlomilo všetko. Zrútil sa ti svet. Ten imaginárny, ktorý si si vybudovala sama. Ale tam vo vnútri si aj ty sama vedela, že on ti povedal pravdu. Že ti naozaj nikdy nekázal zostať… aj keď nikdy predtým ti nepovedal, že máš odísť.
Zrazu si vedela, že si čakala márne. Že nikdy neprekoná svoje ego. Možno si si istá, že na začiatku toho celého ťa mal naozaj rád, ale veci sa udiali tak, že sa už nedajú napraviť.
Časom prestaneš očakávať odpoveď na svoje prečo.
pinterest.com
Nebudeš čakať, že príde, keď ti bude najhoršie. Zvykneš si, že tu nikdy nebude a nikdy ani nebol. Zvykneš si aj na to, že istý čas ti bude chýbať a že každého budeš prirovnávať iba k nemu. V každom budeš hľadať kúsok jeho, kúsok toho blázna, do ktorého si sa tak bezhlavo zamilovala. Budeš hľadať aspoň kúsok toho blázna, ktorý za tebou chodil po nociach s rozžiarenými očami a bol schopný ti zniesť aj modré z neba.
Nikdy to isté nenájdeš v nikom. Ale zvykneš si aj na to… V jedno ráno sa však prebudíš a uvedomíš si, že si tu a žiješ! A budeš vďačná za každý nový deň. Časom budeš vďačná za každého nového človeka vo svojom živote a už v nich nebudeš hľadať jeho, lebo už nič také nebudeš chcieť. Budeš schopná sa radovať zo života.
Nebudem ti písať, ako už naňho nebudeš myslieť. Budeš. Keď budeš pozorovať zapadajúce slnko a budeš cítiť, ako ti jeho posledné lúče hrejú tvár. Spomenieš si naňho a možno ťa ešte trošku zahreje aj pri srdci. Zvykneš si však aj na to… lebo si uvedomíš, že láska nezmizne hneď, ale že to chce čas… veľa času.
Možno sa časom stane, že naňho niekde narazíš. Vtedy, keď už budeš zvyknutá na život bez neho. Možno sa ozve, keď zistí, čo vlastne stratil…
Prosím ťa, vtedy choď preč… uteč a nezahoď tú dlhú cestu, ktorú sa ti už podarilo prejsť bez neho.
Coverphoto: pexels.com
