Od nášho prvého stretnutia prešlo pár mesiacov, pár dní, pár hodín i minút. Ako keby to boli roky, a pritom v sekunde, keď som ťa uvidela, som sa cítila ako niekto iný. Naše stretnutie nebolo ničím výnimočné, obyčajné stretnutie, kedy muž stretne ženu, kedy žena stretne muža. Rozprávali sme sa pár minút, pár hodín. A potom každý z nás odišiel zasa na svoju cestu, lenže bol v nás pocit, že niektoré vety zostali nevypovedané. Zostal v nás pocit, že sme si nepovedali všetko, že by sme sa mali ešte niečo vidieť…
Naša túžba bola silnejšia, naše duše po sebe volali, kričali. A tak sme povolili našim dušiam splynúť. Prvýkrát, pre naše duše už po miliónkrát. Zrazu všetko dávalo zmysel, každý jeden pohľad, každý jeden dotyk, každý jeden bozk, každé jedno slovo. Všetko to prišlo k nám ako niečo prirodzené. Všetko bolo tak krásne, ako rozprávka, ako nájdenie toho správneho.
unsplash.com
To všetko, čo prišlo tak správne a rýchlo, však nakoniec odišlo ešte rýchlejšie a úplne nesprávne…
Zrazu si predo mnou začal zatvárať všetky dvere, aj keď som sa snažila, aby zostali otvorené, aby si ich nezavrel, no všetko ma začalo spochybňovať. Nechcela som prísť o niečo tak pekné. Avšak to sme presne my ženy – ak do nášho života vstúpi niečo, čo nám príde tak správne a pravé, bojíme sa, že by sme o to mohli prísť, strážime si to, správame sa miestami až naivne hlúpo. A zväčša to tak úpenlivo strážime, až to stratíme.
To bol môj prípad. Zrazu som pre teba neexistovala, dávala som ti priestor, až som ti ho dala toľko, že tam vstúpila nová žena. Najprv som mala pocit, že ti nedávam priestor na dýchanie a potom bolo toho priestoru až priveľmi. Zrazu to všetko prestalo existovať. Zrazu sme to už neboli my. Ako keby žiadne „my“ ani nikdy nebolo.
Zrazu som sa cítila, ako keby všetko to, čo sa stalo, bolo len nejakou mojou ilúziou…
A pritom viem, ako som sa pri tebe cítila. Bolo to hrané? Tvoje slová boli hrané? Moje slová boli hrané? Čo sa stalo? Nestalo sa nič, čo by sa slovami nedalo vysvetliť. Odišli sme od seba natoľko ďaleko, že ten priestor medzi nami bol tak veľký, že hoci duše na seba volali, nestačilo to. Nestačilo to pre teba, lebo pre teba je dôležitejšie, čo povie hlava, čo počuješ. A počúvaš svoje srdce, ktoré ti šepkalo, ako ja nie som tou správnou voľbou.
unsplash.com
Bolo to naozaj srdce? Rozhodol si sa tak, ako to bolo pre teba najlepšie, rozhodol si sa tak, ako to tvoj život momentálne potrebuje, vybral si si pre seba to ľahšie a lepšie, vhodnejšie. Všetko som pochopila, všetko som nechala odísť spolu s tebou. Naučila som sa žiť bez teba, aj keď som s tebou nikdy nežila.
Dnes ma už nenájdeš tam, kde si ma videl naposledy…
Odtiaľ som ušla, zbalila si všetky veci, upratala po sebe a odišla. Tú ženu, ktorú si videl naposledy, si zbadal skutočne poslednýkrát. Zmenila sa. Mnoho vecí som pochopila posledným naším stretnutím. Rozvíjala som svoje pocity, svoje emócie, svoje poznatky. Veľa som čítala a hlavne som sa ponorila do svojho vnútra spolu s tebou.
Hovorí sa, kto je ti súdeným, sa ti vráti a vaše cesty sa spoja akokoľvek. Verím, že ty a ja sme si súdení. Pri našom prvom stretnutí som cítila neskutočné prepojenie, keď sme si písali, cítila som tlkot tvojho srdca. Do dnešného dňa, keď si na teba spomeniem, počujem tlkot tvojho srdca – cítim a počujem, ako rýchlo bije, cítim, ako sa cítiš pri nej.
A všetko prijímam…
Neuspokojujem sa s pocitom, že možno raz spolu budeme, lebo aj keď viem, že si úlomok mojej duše či ja tej tvojej ,neznamená to, že spolu skončíme. Neznamená to, že spolu máme skončiť. Možno presne takto sme mali skončiť, vďaka tvojmu správaniu, vďaka bolesti, ktorú si mi spôsobil, som sa posunula na miesta, kde som ešte nikdy nebola. Cítim sa inak.
Chápem tvoje správanie, chápem tvoju lásku, nechápem, že nepočuješ svoju dušu, avšak nie všetci sme rovnakí. Hlavne nie každý má srdce ako ja, nie každý má srdce ako ty. Aj keď duše môžu byť rovnaké.
Viem, čo som cítila, a už to nechcem cítiť znova. Aj to krásne som svojím strachom ničila. Ak by sme zajtra mohli začať odznova, bolo by to iné.
unsplash.com
Tú možnosť však nemáme, nebudeme mať…
Ja môžem začať odznova inde, tak ako ty. Možno sa naše cesty raz prepoja a možno už nikdy. Jednu vec budem vedieť do konca mojich dní – ty a ja sa ešte stretneme, avšak je možné, že už v tomto svete to nebude. Kamkoľvek pôjdem, pôjdeš tam so mnou a ani o tom nevieš, možno to občas budeš cítiť, ale ak by si to cítil dnes, boli by sme ty a ja úplne inde… Ja tam už som a čo ty?
Nečakám na teba, lebo viem, že tam raz prídeš. Možno to stihneš ešte v tomto živote a možno až v tom ďalšom. Dovtedy si užívaj to, čo máš a čo tvoje telo chce a potrebuje, tak ako i ja. A snáď sa naučíš počúvať aj svoju dušu. Má krásny hlas, ak by si dokázal skutočne počuť, zamiloval by si si ho rovnako, ako som si zamilovala ja.
Autor: browneyes
Coverphoto: Photo by Ahtziri Lagarde on Unsplash
