Aj v mojom živote boli dni, kedy som si myslela, že som už vyčerpala všetky svoje zásoby. Zásoby sĺz, energie, chuti bojovať či čeliť svetu, ktorý sa mi zdal príliš nepriateľský. Neľudský, chladný a prázdny. Doslova som sa v ňom utápala a bezradne hľadala niekoho, kto by mi dokázal pomôcť. Aspoň jednu osobu, ktorá by mi porozumela a vedela tak pochopiť, čo práve prežívam, pretože si niečím podobným prešla tiež.

Do tohto hľadania som investovala posledné zvyšky svojej sily. Až neskôr som pochopila, že to bola chyba a radšej som sa mala upriamiť na to, aby som sa pozbierala. Nemala som hľadať nič „tam vonku,“ ale sama v sebe.

Pretože prázdny človek vysilený životom v tom živote nikdy nenájde to, čo tak súrne potrebuje. Najprv to musí nájsť v sebe, aby to vedel vidieť aj v iných.

pinterest.com

Toto je prvé poznanie, ktoré mi moja životná skúška dala. Pozbierať sa sama a nečakať na pomoc z okolia, lebo ťažké lekcie nám život dáva preto, aby sme sa niečo naučili práve my sami. Nie preto, aby to ktosi za nás rýchlo vyžehlil. V tom prípade by sme si len vydýchli a veľmi rýchlo na to celé zabudli.

Mohlo by sa tak stať, že by sa nám niečo podobné prihodilo znovu. Pretože či sa vám to zdá pravdivé, alebo nie, práve pocity, ktoré v nás po prekonaní tohto obdobia zostanú, nám nedovolia vkročiť druhýkrát do tej istej rieky. Sú akýmsi brániacim mechanizmom pred tým, aby sme opäť neboli príliš dôverčiví, aby sme sa si dávali pozor na to, komu bez premýšľania venujeme svoje city, a aby sme dokázali včas spozorovať varovné signály, ktoré nám život ponúka.

Život jednoducho plynie. A spolu s ním neustále odchádza to staré a prichádza niečo nové…

pinterest.com

Aj toto som sa vďaka ťažkým časom naučila. Vetu: „Všetko raz prejde,“ poznáme všetci. Počuli sme ju niekoľkokrát, no nie som si istá, či každý z nás dostatočne pochopil jej význam a vie si to aj pripomenúť, keď je to potrebné. Väčšinou totiž vtedy, keď ten čas potrebujeme najviac, na to zabúdame a zraňujeme sa ešte viac.

Chce to len čas… Dosť často používaná fráza, ja viem, ale iba ten, kto prežil niečo, čo ho vnútorne zmenilo, uzná, že sa v nej ukrýva veľa pravdy. Zvláštne je, že ak utrpíme hocijaké zranenie na tele, počítame s tým, že chvíľu potrvá, kým sa to zahojí. Dáme tomu čas, zvoľníme tempo, vieme, že nás to bude bolieť… No nezošalieme z toho, berieme to len ako nutné zlo.

Avšak s ranami na duši to je inak. Chceme, aby sa vyliečili hneď, hneváme sa na seba aj na iných, prečo to tak veľmi bolí. Mnohokrát si do tých rán ešte hlbšie nevedomky rýpeme, namiesto toho, aby sme si dopriali čas, kým sa zahoja. V takýchto chvíľach by sme si mali uvedomiť, že sme zranení a správať sa presne rovnako, ako keď utŕžime hocijaké iné zranenie na tele. Dopriať si pokoj, priznať si, že to bolí, a dať tomu čas… To je jediný liek, ktorý na bolesť na duši existuje.

Autor: Alexandra Szabová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Takmer tvoja

Coverphoto: Photo by A L L E F . V I N I C I U S Δ on Unsplash

Facebook komentáre