Niekedy sa len tak zastavím a premýšľam nad tým, či žijem život, s ktorým spokojná. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že áno. Nič mi nechýba, hoci stále snívam o niečom lepšom, a myslím si, že žijem tak, aby som nikomu neubližovala. Ale potom to príde… v duchu si poviem, že by som chcela viac… Viac snívať, viac riskovať, viac žiť naplno – tak akoby zajtrajšok neexistoval.

Lenže život ma časom prinútil k tomu, aby som nad tým zajtrajškom premýšľala. Skúsenosti, ktoré už mám a nie sú práve najšťastnejšie, ma v mnohých rozhodnutiach brzdia, dokonca mi niekedy dajú ráznu stopku. A ja to už nedokážem zmeniť, je to jednoducho moja súčasť, ktorej sa neviem zbaviť.

pinterest.com

Chcela by som…

Byť taká spontánna, ako keď som mala o pár rokov menej, keď som ešte nepremýšľala nad dôsledkami a do všetkého som sa vrhla bezhlavo. Boli to roky plné zážitkov, plné slobody a dní, kedy som si večer do postele líhala s pocitom, že som opäť preskúmala ďalší kúsok tohto obrovského sveta, ktorý ma vždy tak lákal.

Chcela by som opäť spoznávať ľudí a vidieť v nich len to najlepšie. Viesť s nimi nekonečné rozhovory, klásť spontánne otázky a počúvať zaujímavé odpovede. Túžim po tom, aby som opäť žila s pocitom, že kamkoľvek sa pohnem, čaká ma tam nejaká spriaznená duša.

No na tieto dni už iba spomínam. Snažím sa prinavrátiť tieto časy, ale už to nejde. Časom som začala v ľuďoch vidieť i to zlé, časom som pochopila, že ak niekoho ja nazývam priateľom, nemusí to tak cítiť aj on a podľa toho tiež konať.

Občas mám chuť vybehnúť z domu a vrátiť sa až o niekoľko dní. Unavená, no šťastná a plná nádherných zážitkov. Spoznať nové miesta, rozprávať sa s cudzími ľuďmi a neživiť v sebe strach, že sa niečo môže pokaziť. Práve tento pocit – predtucha, ktorá je zakorenená v nepekných spomienkach, mi viac nedovoľuje vzlietnuť k oblakom a drží ma nohami pevne na zemi.

pinterest.com

Chcem späť toho dobrodruha, ktorý vo mne kedysi dávno žil.

Žil naplno. Nikdy nemal strach. Smial sa nahlas a dokázal tancovať aj v strede ulice. Deň bol pre neho príliš krátky, preto spal málo. Nebál sa prejavovať svoje emócie. Nerozmýšľal nad tým, že nejaký plán sa môže skončiť zle. Vždy všetko videl len vo svetlých farbách.

Nedávno som našla v počítači staré fotky a tú osobu na nich som takmer nespoznala. Mala úplne iný výraz, aký nosí moja tvár teraz. Oči mi žiarili, úsmev bol široký a úprimný. Chcela by som tú osobu späť. Tú osobu, ktorá ešte neprežila toľko zla, a tak sa ním nenechala ovplyvniť.

Je rozdiel medzi šťastím a spokojnosťou. Môžeme byť akokoľvek spokojní, no ak dovolíme, aby nás spomienky a bolesť z minulosti zmenili, nikdy svoje šťastie nenájdeme. Budeme do smrti odkázaní na život, v ktorom sa nohami neodlepíme od zeme.

A to je práve to, čo každý z nás potrebuje…

Odhodiť minulosť za hlavu a rozbehnúť sa vpred. Nasledovať svoje sny a nepremýšľať nad dôsledkami. Nebáť sa riskovať, žiť tak, akoby sme nemali čo stratiť. A keď predsa len o niečo prídeme, rozlúčiť sa s tým s úsmevom na tvári.

Ak by sa mi malo v živote splniť už iba jedno jediné prianie, želala by som si, aby moja minulosť nikdy neovplyvňovala moju prítomnosť. A vďaka tomu by sa mi splnili všetky moje ďalšie sny…

Autor: Bianka Kurdíková

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nie si lepší, ja nie som tá horšia

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre