Temnota. Bolesť. Totálna tma. Nádej som nachádzala len v jednej jedinej myšlienke. Žiadne svetlo na konci tunela. Len tunel, ktorý nemal konca a ja som v ňom blúdila. Dá sa vlastne depresia opísať slovami? Alebo musím použiť len metafory, pričom nech zvolím akékoľvek, zdá sa mi, že ten opis zľahčujú… Poviem preto, že depresia je bolesť. Bolesť duše, ktorá napáda celé telo a zatiaľ čo ostatní nič nevideli, mňa potichu zvnútra zožierala.

V čase dospievania som fičala na motivačnej literatúre. Vždy som totiž chcela byť úspešná a už odmala som pozorovala, že ja a moji rovesníci vidíme mnoho vecí inak. V každej jednej knihe sa písalo, že môžem dokázať všetko. Že musím makať a keď spadnem, mojou povinnosťou je vstať a tento proces opakovať hoc aj tisíckrát. Keď nevládzeš, tak zaber… Vesmír ťa podporí. Ak nevidíš cestu, musíš bežať o to rýchlejšie a tá cesta sa pred tebou objaví.

unsplash.com

Síce som tieto myšlienky rokmi vyhnala z hlavy a začala som žiť viac v realite, v mojom podvedomí asi zostali…

Preto som depresiu zľahčovala a pred ostatnými aj skrývala. Hovorila som si, že je to len únava a ja jej nemôžem podľahnúť, pretože to jedineční a úspešní ľudia nerobia. Nevidela som dôvod na to, aby som cítila toľkú bolesť. Nechápala som, prečo sa neviem rozhýbať, prečo nevidím dôvod žiť, keď som tých dôvodov mala mnoho. Ak som tomu nerozumela ja, porozumeli by mi ostatní? Nie… Tak som to v sebe dusila.

Mala som pre koho žiť, mala som ľudí, ktorí ma ľúbili. No ja som nevládala. Dohovárala som si, že je toľko osôb, ktoré nemajú nič isté, ktoré zápasia s chorobou, s chudobou, s intrigami, ktoré nemali v živote toľko šťastia, ako mám ja, musia sa ním tvrdo predierať, no predsa sú šťastní. Ja som šťastná nebola. Ani náhodou.

Za to, že mi nie je dobre, som si doslova nadávala. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že som „jednoducho“ chorá. Že za tým nie je moja lenivosť ani ľahostajnosť. Že neochorelo moje telo, ale moja duša, ktorú nie je vidieť. No ešte dovtedy som hľadala únik v predstavách. V predstavách o tom, ako už nie som, o nebytí, o konci, ktorý ma vyslobodí. A dnes mi je smutno pri myšlienke, že práve tieto predstavy ma vtedy upokojovali.

Chcela som to jednoducho vzdať…

A nielen raz. O duševných chorobách a samovraždách je toľko mýtov, že mi je z nich dodnes zle. Vraví sa, že ten, kto o tom hovorí, to nikdy neurobí. Nie je to pravda… Choroba ma spojila s toľkými osobami, ktorí mi, žiaľ, ukázali, že toto presvedčenie je mylné. Vraví sa, že akékoľvek reči o konci bytia sú len volaním o pozornosť. Ani to nie je pravda. Verte mi, keď človek o takom niečom rozpráva, vy ste mu úplne ukradnutí. Je mu vtedy ukradnuté všetko.

A to je dôvod, prečo dnes píšem. Pretože dúfam, že sa tieto slová dostanú k tej správnej osobe, ktorá ich práve potrebuje. Chcem, aby to nikto z vás nevzdal. Nech je tá temnota teraz okolo vás akokoľvek čierna, verte mi, nie je to nekonečné. Je odtiaľ únik. Mne sa dnes chce plakať pri predstave, že som to chcela ukončiť… Ukrátila by som sa o chvíle, ktoré zažívam teraz a ktoré doslova milujem. Temnota zmizla, pretože som sa rozhodla niečo s ňou robiť.

unsplash.com

Dievča zlaté, nemôžeš za to, že sa cítiš mizerne… 

A čím skôr s tým začni niečo robiť. Nezľahčuj to, prosím ťa. Neobviňuj sa za to. Ak dostaneš zápal pľúc, máš vo zvyku si to vyčítať? Tak prečo by si to mala robiť, ak si na tvoju dušu sadne depresia alebo hocijaký iný problém? Ak máš práve pocit, že už ďalší deň nedáš, spomeň si na mňa. Mala som rovnaké myšlienky a dnes cítim obrovskú vďačnosť za to, že sa nevzdala.

Nech ti ublížil ktokoľvek, nech cítiš čokoľvek, nech si akokoľvek unavená, zdeptaná, zničená… Nech cítiš aj tú najväčšiu bolesť sveta, chcem ti len povedať, aby si vyhľadala pomoc. Pretože potom nastanú dni, kedy opäť pocítiš šťastie a povieš si, že je fajn, že si sa nevzdala. To šťastie bude tak veľké a všetky doterajšie problémy budú tak vzdialené, že si poďakuješ za to, že si sa rozhodla bojovať.

Bojuj… Prekonaj tú bolesť. Ak si doteraz zvládla toľko bolesti, ďalší deň už prekonáš. A potom ďalší a ďalší a ďalší… Už ti to môže byť jedno, koľko ich bude. Viem, tebe je teraz jedno úplne všetko. Až kým nebude lepšie, neskôr dobre a potom výborne. Bojuj za seba, za svoj život, za svoje šťastie. Bojuj a nikdy sa nevzdávaj.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Aké to bude, keď do toho spadnem znova?

Coverphoto: Photo by Ilona Panych on Unsplash

Facebook komentáre