Sedela som na lavičke pri jazere a hádzala som kamienky do vody. Slnko mi príjemne opaľovalo tvár. Milujem slnko. Dáva mi energiu. Pozorovala som rozvírenú hladinu vody. Ako sa rozvíri vždy, keď naň dopadne kameň. Potom sa zase upokojí a kameň sa stratí medzi ostatnými, ktoré sú už na dne jazera.
Nejako podobne to funguje aj v živote. Príde niekto a náš život sa zmení presne ako hladina vody, a potom je ten človek zrazu preč, náš život sa pomaly vracia do normálu a z neho zostane len spomienka… Ďalšia do zbierky. Celkom náročný a bolestivý proces, ale ako ľahko sa opisuje.
Sedela som tam a premýšľala som nad všetkým, čo sa udialo v mojom živote za posledné mesiace. Občas som mala pocit, že ten život ani nepatrí mne. Toľko sa toho stalo, že som si to naozaj začala zapisovať do diára, lebo inak by som na niečo určite zabudla. A ja som si chcela pamätať všetko. Úplne všetko. Každé slovo, každú vetu a každú jednu blbosť, ktorú sme spolu či jeden kvôli druhému urobili. Chcela som si to všetko vziať ako lekciu. Spojiť to dokopy a konečne vyskladať tú mozaiku… Po čase sa mi to naozaj podarilo a naozaj som pochopila prečo. Nepotrebovala som odpoveď od teba, lebo po celý ten čas som ju mala v sebe, len som si to nechcela priznať.
Ako som tam sedela a usmievala som sa do slnka, mala som chuť ti napísať. Občas ma to ešte prepadne… ten pocit, že ti musím napísať a posťažovať sa, ako ma zase niekto vytočil, prišla by som a ty by si ma pohladkal po hlave a so smiechom súhlasil s každou hlúposťou, ktorú poviem. Občas mám chuť ti napísať a pochváliť sa, keď sa mi niečo podarí v škole alebo keď sa v práci naučím miešať nový drink. Niekedy mám chuť poslať ti niečo sarkastické, keď tvoj obľúbený futbalový tím prehrá.
Spomenula som si na teba aj minule, keď som videla tvojho kamoša na zastávke a musela som sa smiať, keď som si spomenula, ako sedel opitý u teba v bare. Spomenula som si aj vtedy, keď som si išla kúpiť bagetu, lebo naposledy som v tom stánku bola s tebou.
Je to vždy len chvíľkový pocit, lebo keď vytiahnem mobil a vyhľadám tvoje meno, tak mi dôjde, že ti vlastne nemám čo povedať.
Mohla by som napísať, že mi chýbaš, ale nebola by to celkom pravda. Áno, chýbaš mi, ale takým čudným spôsobom. Po nociach mi občas chýba tvoja vôňa a tvoje objatie, ale bez teba sa mi zaspáva ľahšie. Bez teba nemusím stále premýšľať a riešiť, prečo sa mi zase neozývaš a nemusím sa pýtať samej seba, čo som zase pokazila. Bez teba som slobodnejšia a šťastnejšia.
Mohla by som ti napísať román o tom, aký si hajzel, ale to všetko vieš aj sám a ja som ti už odpustila a istým spôsobom som ti za to všetko vďačná. Mohla by som ti napísať, že ťa stále ľúbim a chcem ťa rovnako ako predtým. Troška pravdy by na tom bolo, lebo mi na tebe stále záleží a možno navždy budeš mať svoje malé miesto v mojom srdci, ktovie… Mohla by som ti napísať a spýtať sa, ako sa máš, to by bolo úprimné, lebo by ma to zaujímalo, ale presne viem, že od teba by som sa úprimnej odpovede nedočkala, a viem aj to, že sa v tvojom živote stále absolútne nič nezmenilo… ako vždy.
Ako som tam sedela, chcela som ti napísať, ale už som ti pravdepodobne napísala/povedala všetko.
Chcela som ti napísať, ale zistila som, že nemám čo… a tak som odložila mobil a s úsmevom na tvári som si išla kúpiť vanilkové latte. 🙂
coverfoto: wallhaven.com, foto:tumblr.com
