Vtedy, keď sme boli spolu naposledy…
Vtedy, keď som sa ti poslednýkrát pozrela do očí…
Vtedy, keď som ťa naposledy držala za ruku…
Vtedy… Keď som ti povedala posledné: „Ahoj a ďakujem…“

Ak by mi niekto v tú chvíľu povedal, že to je koniec, alebo že je to posledná príležitosť, spravila by som veľa vecí inak…

pinterest.com

Prešlo niekoľko mesiacov a ja stále všetko ľutujem… 

Ľutujem, že som ťa sklamala. Že som možno nie vždy bola úprimná. Že som dávala málo najavo to, čo cítim. Ľutujem, že som nenašla odvahu ti vtedy povedať, čo ma trápi a čo naopak teší. Nenašla som odhodlanie povedať ti, ako mi na tebe záležalo. Nedokázala som ti poďakovať, ako si mi zmenil život. Nevedela som, čo robiť.

Ak by som v ten večer vedela, že je to poslednýkrát, čo budem s tebou, určite by som sa domov neponáhľala. Chcela by som s tebou stráviť minimálne toľko hodín, koľko sme trávili bežne. Prerozprávať celú noc a ráno o druhej sa vracať domov. 

(Áno, to sa na mňa nikdy predtým nepodobalo, no teraz by som si to najradšej zopakovala.) Chcela by som byť znova unavená, no zároveň šťastná. Aj teraz by som s unavenými očami počkala, kým by si mi napísal, že si šťastne došiel domov. Chcela by som sedieť vedľa teba a rozprávať sa. O čomkoľvek. 

Pretože vždy sme si mali čo povedať…

Chcela by som, aby si ma opäť chytil za moje skrehnuté, ľadové ruky a dokázal ich rýchlo zohriať. Človek by si prial znova cítiť to, čo vtedy. To búšenie srdca zakaždým, keď sme mali ísť von. Tie motýle v bruchu stále, keď sme sa držali za ruky. Ten pocit bezpečia, keď som bola v tvojom objatí. A samozrejme ten hrejivý pocit pri srdci neustále, keď bolo niekde spomenuté tvoje meno.

V ten večer by som sa k tebe určite správala inak. Nebola by som taká odmeraná – alebo ako to nazvať. Chcela by som vrátiť to, ako si za mnou stále prišiel. Nemal si to veru blízko, no aj tak sme boli často spolu. Najmä zo začiatku, kým som nebola ešte ďalej. Potom to už bolo oveľa komplikovanejšie. Priala by som si, aby sa čas vrátil a ja by som mohla napraviť všetky chyby, ktoré som napáchala.

pinterest.com

Okamžite by som sa vrátila v čase, keď sme boli na mojom obľúbenom mieste… 

Vedel si akceptovať to, že nerada chodím medzi ľudí, a tak si ma vždy bral tam, kde som sa cítila dobre. Popravde, to miesto už pre mňa nie je veľmi obľúbené. Nie je to kvôli ničomu inému než kvôli tomu, že mám neustále výčitky. 

Výčitky, že nedokážem zabudnúť. Spomienky ma ničia. Ničia ma zvnútra, aj keď to nik navonok nevidí. Srdce krváca, aj keď sa oči smejú. Opäť by som bola za to, sedieť v aute na parkovisku a uprostred noci sledovať, ako sa popred nás prechádzajú srnky… 

Báť sa, no v tú istú chvíľu mať pocit úplného bezpečia…

Nerozumiem… 

Sama sebe nerozumiem. Nechápem, čo robím. Prečo a načo je to dobré…

Ako je možné, že človek nedokáže len tak zabudnúť… Ako je možné, že si v hlave stále prehrávam všetko, čo sa stalo. Všetky pohľady, vety, ktoré si povedal… Každá jedna chvíľa sa mi deň čo deň vynára a bolí ešte viac. 

Stačí len malý náznak niečoho, čo má nejakú spojitosť s tebou, a znova som tam, kde by som byť nemala. Niekde, kde som sa nachádzala pred niekoľkými mesiacmi. Niekde, kde to nie je pre mňa bezpečné. Niekde, kde sa trápim a nik mi nedokáže pomôcť.

pinterest.com

Nechápem, ako je možné, že mi ťa stále niečo pripomína… 

Keď nie rovno meno, tak tvoja veľká záľuba. Ak nie tá, tak miesta, kde sme spolu boli. Občas si prečítam nejaký článok alebo citát, kde opätovne vidím niečo, čo mi vráti všetky myšlienky na teba. A ak už ani toto nie, tak sa mi pred očami črtajú rovno celé – niekedy dlhotrvajúce pekné chvíle.

Nedokážem to zastaviť.
Nedokážem hlave zakázať prestať myslieť na to všetko.
Nedokážem zabudnúť, ani keby som ako veľmi chcela. 

Neviem… A ty? Dokázal si všetko len tak ľahko vymazať z hlavy? Všetok ten spoločne strávený čas… 

Keď by som predtým všetkým vedela, že zabudnúť bude také ťažké, možno by som veľa vecí spravila inak…

Po niekoľkých mesiacoch som už bola v štádiu, že som nič neriešila, nespomínala…Bolo mi celkom fajn. No teraz, zase všetko začína a ja to nedokážem ovplyvniť. Všetko by som vrátila. Každú a jednu chvíľu, ale hlavne tú poslednú. Aby som mohla zmeniť to, ako to celé dopadlo… 

Práve teraz som na tom tak, že si prajem, aby toto celé vlastne ani nebola skutočnosť. Pretože tak by nebolo žiadne POSLEDNÝKRÁT…

Autor: Saška

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Stále mi chýbaš

Coverphoto: Photo by Elizaveta Dushechkina on Unsplash

Facebook komentáre