Dobehlo ma to… Tie roky čakania na lásku a viera, že je predsa len skutočná. Nebola… Nebola to láska, akú nachádzame v knihách alebo ju vidíme vo filmoch. Bola to láska, o akej sa veľmi nehovorí, pretože tá jediná osoba, ktorá ju držala nažive vlastnou nádejou, o nej už hovoriť nechce. Bojí sa spomienok, pretože má strach, že sa opäť stanú realitou. Hanbím sa za seba, že som dovolila, aby to zašlo tak ďaleko. Hanbím sa, že som mu naletela…
My ženy vieme byť občas veľmi hlúpe. Stačí nám tak málo, aby sme verili. Stačí, že muž lásku predstiera a my s radosťou prijmeme aj jeho klamstvá. Sme vďačné za kúsok jeho času a pozornosti, akoby sme vôbec neboli tie, ktoré si zaslúžia všetko.
unsplash.com
Ale my si to predsa zaslúžime…
To, že do svojho srdca pustíme tú nesprávnu osobu, má na nás omnoho väčší vplyv, ako si myslíme. Nie sú to len noci, kedy sa pýtame, či má toto zmysel. Nie je to o pocite, ktorý nás ničí, keď pomaly zisťujeme, že sa nám už nikdy nevráti to, čo sme mu my samy dali. Nie je to len o mesiacoch alebo rokoch, ktoré stratíme čakaním na lásku, čo neprichádza.
Je to aj o sebavedomí, ktoré nám klesá. O sebaláske, ktorú strácame vždy, keď lásku venujeme jemu. Niečo dôležité sa z nás vytráca každou správou, na ktorú sme nedostali odpoveď. Každou nocou, kedy nevieme, čo práve robí. Každým okamihom, kedy ho potrebujeme pri sebe, no on tam nie je. Každým odmietnutím z jeho strany, ktoré zaobalí do chabej výhovorky. Každým jeho klamstvom, za ktoré sa radšej ustráchane schováme, pretože sa bojíme pravdy.
To všetko nám ukrajuje z presvedčenia, že si to zaslúžime aj napriek tomu, že on nie je ochotný nám to dať.
unsplash.com
Ležím v posteli a okolo mňa je iba ticho…
Rovnaké ticho, aké tu bolo mesiace predtým, keď som ešte verila, že táto láska má zmysel. No teraz ma neubíja… Lieči ma. Stále som tu bola sama. Len tentokrát sa necítim osamelá, ale slobodná. Pretože už nedúfam v niekoho zmenu a uvedomenie. Už tú lásku, ktorú som od neho nedostávala, ani nechcem. Viem, že mi nikdy nepatrila. Viem, že som na nej nemala trvať.
Je zvláštne, ako veľmi zmeníme pohľad, keď si dovolíme postaviť sa pravde tvárou v tvár. Myslela som si, že ma lieči on a bála som sa tohto ticha. Teraz je to naopak… To on ma ničil. A ticho, ktoré bolo ako jediné pri mne prítomné, ma len chránilo pred všetkým tým hlukom, ktorý som mala vo svojom srdci.
Okolo mňa je ticho. Ale už sa ho nebojím. Viem, že mi neklame. Viem, že mi nikdy neublíži. A viem, že ono je nateraz to jediné, čo potrebujem. Potrebujem zostať v tichu. Aby som mohla konečne počúvať len sama seba.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Emiliano Vittoriosi on Unsplash
