Občas premýšľam nad tým, že by som vo svojom živote mala niečo zmeniť. Dôvod? Dejú sa mi veci, o ktorých keď rozprávam iným, iba ťažko mi veria. Veď na takéto katastrofy sa predsa chodí do kín, nie? No… Ani nie. Ja za kino ušetrím. Sám život mi totiž premieta jednu drámu za druhou rovno pred mojimi očami, obsadí ma do hlavnej úlohy a sem-tam ma ponúkne popcornom, aby som to tu ešte nezabalila…

Takéto chvíle ma prinútia zamyslieť sa. Nad tým, čo robím zle, čo by som mohla robiť inak. Snažím sa prísť na dôvod, prečo sa mi dejú veci, ktoré sa mi dejú, a zároveň vypátrať, čo mi majú odkázať.

pinterest.com

Pretože určite niekde chybím. Niečo mrvím každým dňom čoraz viac, stal sa z toho zvyk, moja rutina, o ktorej správnosti nepochybujem, pretože sa to stalo mojou súčasťou. Súčasťou môjho života, mňa samej. 

Možno som na seba príliš prísna. A tým pádom som prísna aj na druhých. Vždy som mala na seba, na svoj život aj na ostatných v mojom okolí vysoké nároky, nekompromisné požiadavky, ktoré keď neboli splnené, ničilo ma to. 

A to je asi dôvod, prečo sa mi život snaží stoj čo stoj zakaždým narušiť moje plány. 

Aby mi ukázal, že sa dá objavovať niečo krásne aj v okamihoch, keď nič navonok dokonalé nie je. Aby som zmiernila svoje nároky a naučila sa rešpektovať, že v každom momente všetci robíme najviac, ako len môžeme. A keď sa to mne zdá málo, musím to akceptovať. Musím to prijať a prestať bazírovať na dokonalosti, ktorú – úprimne – ešte nik z nás nedosiahol.

A tak by som možno nemala chcieť dokonalosť. Možno by som mala chcieť to, aby som bola lepším človekom. Niekým, kto odpustí sebe aj druhým, pretože vie, že všetci sme omylní. Niekým, kto sa viac bude zameriavať na to pekné v nás a nebudeme večne pozerať na to, kto a kde pochybil.

Chcem byť lepším človekom… Chcem si odpustiť všetky chyby a zlyhania, pretože viem, že potom budem ľahšie odpúšťať aj iným. Chcem si v každodennom zhone nájsť čas na to, aby som sa zamyslela, prečo sa každý správa tak, ako sa správa. Pretože kto dnes nemá masku na tvári, čochvíľa si ju tam nasadí. Život ma naučil, že tí najbezcitnejší svoje city už musia skrývať. A tí najláskavejší ich zasa len predstierajú…

Veď predsa mi vždy vadilo, ak niekto nebol sám sebou…

Ak sa hral na niekoho, kým nie je, a zakrýval všetko, čo sa dá. No možno… Možno tých ľudí, presne tých, ktorí maskujú svoje (ne)city, k tomu nútim aj ja. Pretože k pretvárke sme vlastne vždy svojím spôsobom donútení. Len málokto totiž rešpektuje iných so všetkými chybami takých, akí sú.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Naozaj si musíme ubližovať?

Ani ja som to nerobila… Tlačila som druhých do toho, aby predo mnou neboli sami sebou, pretože som chcela, aby boli dokonalí. A keď to raz nezvládli a pravda vyšla na povrch, cítila som sa ukrivdená. No pritom som najväčšie krivdy páchala ja. Ale ak to zmením, zmení sa veľa aj v mojom živote.

pinterest.com

A práve vtedy sa stanem dokonalou…

Aspoň teraz si to myslím. Ak sa stanem o niečo viac „ľudskou“, o niečo viac citlivejšou, možno konečne dokážem precítiť všetko, čo mi teraz tak veľmi chýba. Asi sa už viac nenechám oklamať, pretože nebudem klamať ani samu seba. Viac sa nebudem cítiť tak zranená, pretože si chyby druhých nebudem tak pripúšťať k srdcu.

Všetci sme len ľudia. A našou úlohou nie je stať sa dokonalými bytosťami. Našou úlohou na tomto svete je porozumieť druhým tak dobre, ako by sme mali porozumieť sebe.

Asi by som nemala báť zlyhaní. Ale skôr toho, že si ich budem neustále pripomínať. Ak sa mám teda ešte niekedy v niečom zlepšiť, chcem byť lepším človekom. Človekom, nie strojom, ktorý je dokonalý a bezchybný.

Autor: Lucia Skoncová

Coverphoto: Photo by Will Wilson on Unsplash

Facebook komentáre